Smútok je ako vták čo lieta po oblohe a občas zosadne, aby nakŕmil mláďatá a na chvíľu si oddýchol, na oblohe prežije najviac času, teraz som tou oblohou ja a vtákom je môj smútok. Občas akoby som naň zabudla, no stačí drobnosť, nie slová čo mi pripomenú smútok, pokrčená papierová vreckovka čo si ju do kabáta ešte strčila moja mama, na nej ešte jej DNA, to akoby ma pohladila, v druhom vrecku jej ružová páskovaná čiapka, ktorou si zakrývala svoju holú hlavu po rádioterapii a znovu vták vzlietol na oblohu, vychutnáva svoj let a mne tečú slzy po tvári.

Inokedy otvorím okno, ovanie ma chladný vzduch v ktorom cítiť už prichádzajúcu jar, slnko sa odráža v oknách bloku naproti, počujem spievať vtáčiky, malo by ma to nabudiť optimisticky, no ja si spomeniem na chvíle, krátke útržky prežité s mamkou na jar v záhrade a veľký čierny vták smútku sa odznova vznáša na oblohe.

Zosadne vôbec niekedy na dlhšiu chvíľu, aby si oddýchol, či bude krúžiť do nekonečného nekonečna, budem nielen Smutná menom, alebo už navždy smutnú dušu budem mať?
Smrť prišla pomaly , potichučky, nebola obludná, ani strašná, hoc tak veľmi, veľmi som sa tej chvíle bála. Smrť ten neviditeľný strašiak všetkých živých, keď už v moci má tých chorých aj tých ostatných, keď ich už objíma, hladká a drží za ruku, kedy už nie je možnosť návratu, berie tak veľa, berie aj kúsok duše tých čo tíško sedia vedľa, čo čakajú za dverami nemocnice, či sú niekde ďaleko nej, ale spätí s telom toho koho už v moci má.

Okamih prešiel, odvial ako vietor a ide ďalej, ako všetko a všetci, je v tom aj istá krása, neopísateľná, neopakovateľná, zvláštne šťastie, ktoré nie každý ma možnosť prežiť a neprežije vždy tak pekne. Keď som hladkala moju mamu a ona dodýchala, napadlo ma, krása je aj v tom, že som sa jej dotýkala, keď som sa zrodila a dotýkam sa jej, keď ona odchádza navždy. Cítila som pritom len zvláštny bolestnoštastný pocit, že som pritom, že mi to bolo dopriate zažiť.

Zapaľujem sviečku, lebo oheň očisťuje a spaľuje a snáď spali aj môj smútok, aby som mohla písať o šťastí čo je ako vták a lieta po modrej oblohe a ja budem oblohou a vtákom radosť ktorú prežívam, lebo mám to čo mám...