Ach áno... Povediac, že mám tridsaťšesť rokov, poviete si ,,No to už je zrelá žena s hodnotami primeranými veku,,. Pozrúc na mňa, poviete si, aspoň na tie hodnoty je zrelá... Ach áno... A príde ten bod zlomu, keď si taká tridsaťšesťročná žena s hodnotami primeranými veku povie, že absolútne nie je zrelá.
Nie je zrelá... Na neskoré príchody svojej "-nástky", na jej nezrelé mladé lásky. Nie je zrelá ani na bolesť z odlúčenia (navždy) svojej mamy. Nie je zrelá dokonca ani ostať opustená...
Tak sa v duchu pýtam seba, na čo vlastne som ja zrelá?.. Na plač... Čo tak ľahko prichádza, ruka v ruke, so sebaľútosťou... Až tomu nechtiac prepadnem a potom plačem keďykoľvek a kdekoľvek... Na plač, ten fantóm snáď všetkých žien... No a vždy, keď mi to treba, tak sa vyplačem, chcem vyplakať tú bolesť, lebo potom by ostala v mojom ženskom tele.
Bolesť sa zhmotní a bude ako taká guľa, kdesi pri kardii trčať a potom sa ti ťažko prehĺta, pije a rozpráva... Lebo tam kdesi medzi srdcom a žalúdkom máš takú veľkú guľu, čo obe strany zatláča. Tak v čakaní na zrelosť a plač sa strácam...
A semafor svieti na oranžovo, ja neviem aká farba naskočí, ale z oboch mám strach. Pustiť sa vpred, či zastaviť a navždy stáť... Ach áno, no nakoniec musím ísť ďalej...
Viem to, aj keď som len tak sčasti zrelá...