Sedím v kumbálku (brucho mi pri každom pohybe zasunie klávesnicu pod stôl),pozerám na vyhliadkovú vežu, stromy, sneh... a myslím na Kiďáka, Kepa, Palyna, Nastenku a aj koňarku Mirku-Pirku... Nebyť môjho dlho a túžobne očakávaného tehotenstva, som teraz niekde v Slovenskom raji pri ohni,
s pohárikom v ruke a úsmevom na perách.     

Nevadí, všetko si to vynahradím o rok, ale musím vám všetkým citovať článok z novín zvaných Ťahanovčan, ktoré nám bezplatne hádžu do schránky. Autor nie je uvedený a ja si dovolím pozmeniť slovenské veľhory Tatry iba na hory, respektíve les. Po prečítaní, pochopíte. 

Každý, kto navštevuje hory, pozná miesta, ktoré človeka napĺňajú trvalým úžasom. Vidíme a vnímame všetkými zmyslami niečo, čoho sa svojimi citovými a rozumovými schopnosťami nemôžeme zmocniť. Hovorí sa, že ,,čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí. Ten, kto vstupuje do hôr, musí byť schopný zamilovať si námahu, samotu, obetavosť i skromnosť. Vybrať sa kdesi ďaleko na končiare totiž znamená zanechať všetko dolu: majetok, auto, peniaze. Nič z toho ti v horách nepomôže. Pomôže ti len to, že dokážeš otvoriť svoje srdce. Vtedy, keď sa pred ich veľkosťou začneš cítiť ako trpaslík, môžeš v sebe objavovať jednu z najvzácnejších ľudských vlastností: pokoru. Vlastne vtedy, keď na otázku, prečo chodíš do hôr, nevieš odpovedať a si zmätený, podávaš dôkaz nekonečného hľadania, ktoré ťa vábi neustále do hôr sa vracať.  

A keďže veľa mojich kamarátov nenavštevuje len Tatry (Kurací flek, Dve Borovice, Skala, Pieniny, Bukovské vrchy, Slovenský raj a ...), určite tento pocit zažíva aj v obyčajných lesoch. No a na pobavenie len dodávam, že nám ešte okrem pokory vždy pomáha banda OSAdníkov a vždy nejaká fľaštička dobrého moku. Tak vás všetkých zdravím a dúfam, že na Jeseníku už chýbať nebudem!                                                       Kiďáčka