To práve skončilo, naše putovanie dvojdňové po Slovenskom raji a ja som bola poverená o tom napísať. Nebudem však opisovať nádheru Slovenského raja, to povedia za mňa fotky vo fotogalérii, či popíšem presnú trasu krok za krokom, musím priznať, že moja orientácia v teréne je pomerne dosť chabá, no vraj u žien to je vskutku prirodzené, máme iné zmysly viac vycibrené, aspoň ja sa tým utešujem

Takže vrátim sa na začiatok toho všetkého, sobotňajšie ráno, kedy o šiestej sme si dali zraz na stanici v Košiciach. Všetci sme boli dochvíľni, čiže nič mimoriadne sa neudialo, dobre zabezpečení proviantom a náladou nastúpili sme do vlaku k Palynovému sympatickému kolegovi. V Kysaku doplnila fantastickú štvorku - Kido, Kepo, Palyno, Nataška, ešte aj Pirka Mirka a už sme mohli spokojne cestovať za relaxom zvaným zimná príroda.

V Margecanoch sme prestúpili do vykúreného motoráčika, ktorým sme sa vliekli v ústrety nášmu zimnému netušenému dobrodružstvu. Vystúpili sme v Dedinkách a po chvíľke pohodového šliapkania konala sa prvá zastávka, hneď v prvej otvorenej reštaurácii, to aby sme nabrali sily a rozšírili si obzory...

Po dvoch pivkách, sme sa vybrali tvrdo na to - smer Geravy. Výstup bol v podstate celkom ľahký, pretože sneh nebol tak hlboký a hlavne aspoň trocha ušliapaný. Prvý výstup korunovaný krásou zimného lesa, nám však nestačil, až otvorená jediná reštaurácia na Geravách rozjarila naše tváre, to aby sme mohli rozšíriť tie naše už vypotené obzory.

Výhľad na krásu zasneženého okolia, príjemná (pre zmenu Kiďova známa) obsluha, dobré pivko, no čo viac nám treba... Neustále sme sa presviedčali „ že nemáme sa predsa kde ponáhľať "... "Čo by sme teda na senníku robili „... Tak sme sa zdržali dosť dlho. Posedenie sme zavŕšili zelenou „čo nás, slabších jedincov dosť nalomí“ a vybrali sa na cieľové miesto t.j. senník nachádzajúci sa na Veľkom Zajfe (dúfam že som to uviedla správne).

Šliapanie už začínalo byť obtiažnejšie, ale to neskalilo zatiaľ našu dobrú náladu. Na Krváku sme si dali doslovne pauzu, doplnili tukové zásoby, uvarili čajík s rumom a chlapci zvažovali, ktorou cestou sa vyberieme. Samozrejme ako kone „ keďže tie idú tam, kam ich vedú" nechali sme sa viesť našim osadným kohútikom Kiďkom.

Trasa čo pôvodne trvá necelú hodinku sa pretiahla na dva a pol hodiny, nie žeby sme zablúdili... Lež predsa, čo by sme na senníku robili... Tak sme sa radšej brodili snehom v nádeji, že snáď ten senník nájdeme. Chlapci tvrdia, že sme urobili akési pomyselné véčko...  No mne to pripadalo skôr ako bezcieľne tápanie v tme a hlbokom snehu.

Vo chvíli, keď som sa ako prvá začala opúšťať a bolo mi úplne jedno, či budem spať na snehu pod zimnou oblohou, rozhodli sme sa ísť správnym smerom a po nejakých pár minútach sa z tmy vynoril senník v jeho plnej kráse. Bolo to radosti!! Nacvičenými pohybmi starých zálesákov, v tme rýchlo sme si ustlali na vlhkej slame a poď ho von spokojne oslavovať Mirkine krásne Kristove roky, pri ohni.

Aj som niečo zjedla, no moju opustenosť to nezahnalo a tak som bola prvá, čo som opustila spoločnosť a tak prišla o možnosť  zažiť akčné scény v podaní trénera bojových umení Kepulíka a obete Kiďáčika. Vraj ním pozametal senník, no nemôžem to živo opísať, škoda, keďže som spala v mojom „úžasnom“ spacáku, v ktorom som chcela mimochodom spať aj na snehu, no v skutočnosti som sa nemohla ani hnúť aby mi zovšadiaľ neunikalo teplo a zmestil by sa mi tam ešte aj postavený stan.

Ráno bolo ťažké a teda trvalo nám dosť dlho, kým sme zo spacákov povyliezali. Už je to ako taký obrad – ranná ružová tabletka, pobaliť sa, najesť, dopiť, ak niečo ostalo z lahodného moku, spoločné foto, a zase raz vyrážame – tentoraz smer Havrania skala.

Kiďák športovec, šliapal ako divý, ja v pohode po dvanásťhodinovom spánku, Kepo, Mirka, Palyno z nohy na nohu, ako za trest. Dokonca boli návrhy bojkotovať výstup na skalu, pri prvej tabuli ktorá uvádzala „do Stratenej štyridsaťpäť minút“, no túžba pokoriť skalu zvíťazila.

Oddychový obrad – vychutnať výhľad, cigaretka, niečo na hypoglykémiu, spoločné foto - a smer Stratenský kaňon, následne Stratená. Zostup, to bola už lahoda... Tak vysmiati vstupovali sme do miestnej krčmy, kde nás privítala krčmárka zvaná „chladná ropucha obludná“. Pravdepodobne ľutovala, že sme vôbec vstúpili do jej krčmy, napriek tomu, že sme tam boli jediní zákazníci.

Nám ale radosť z prežitého teda nepokazila, aj keď sa tvárila akoby sme tie obludy boli my a nie ona...Padli zas do prachu, tie moje predsavzatia z rána, nepiť a nefajčiť, zdarne sme čakali na motoráčik pri rume a čaji. A zase ten z mnohých, stály obrad... Posledné spoločné foto, cesta vlakom, každý sa ponára pomaly do svojich bežných starostí a radostí...  Rozlúčka... A už precitneš, keď vybaľuješ doma ruksak...

Príjemne unavený, ešte neumytý, cítiš vôňu lesa, ohňa a tých drobných milých zážitkov, čo si prežil a čo robia každý vander výnimočným a iným a už teraz sa tešíš na ten ďalší...