OSAdníci - nielen o trampingu

Cesta
Publikované: Piatok, 10.03. 2006 - 23:21:57
Vec: Kašlem na Vás i na Vaše názory


Vlak Krásne letné ráno, červené zore, každú chvíľu čakáte,kedy sa nad prázdnou diaľnicou objaví slnko, k tomu rýchla jazda.....bože....ešte aj v tom hľadám krásu....len On nie. Vracala som sa DOMOV, ako sladko mi to znelo, len ma čakalo asi 15 hodín cesty, kým sa tam z toho Saského Stendalu dostanem.



Mlčky som si obzerala jeho profil a hlavou mi vírili myšlienky..... hľadela a počúvala, ako asi desiatykrát vyslovil tú istú vetu: „Dúfam, že nebude pršať.....“ mysliac si: „Prečo ??“ "Tak zúfalo túžila som po láskeď" On ju vraj cítil, takú otcovskú, a ja ? Nevďačnica, som si to všetko nevážila. Ponorila som sa do tých spomienok.....keď znelo mi v ušiach asi stýkrát: „ .......mokré cesty“, už som kričala, čosi o jeho pesimizme a slnku čo svietilo.....On sa smial, ja som bola zúfalá, nikdy som doteraz nestretla obludnejšieho pesimistu, ako On.

Ďalšie tri hodiny cesty, v pravidelných intervaloch sme prehodili pár slov...Hm, bol to skôr krik, raz on na mňa a raz ja na neho. V takom malom priestore, to človeka totálne vynervuje, posledná záchrana moja, bol plač. Rozplakala som sa - ale prečo ? - bolo mi ľúto seba, či jeho - veď on ma tak miloval a ja.....mu vždy tak ubližovala, len dodnes neviem ako.....asi nevedela som ľúbiť, ako dcéra ľúbi otca (bol o dva roky mladší).

Pred stanicou v Ústí nad Labem sa mi uľavilo, objímal ma a plakal....Vždy sa desím plaču chlapa, tak plakala som aj ja..... znova....nemôžem ho aspoň raz sklamať, napadlo ma a atmosféra okolo si to jednoducho vyžadovala. Obrovské sklamanie, že nesplnili sa mi moje očakávania a radosť z blížiaceho sa domova, mi dosť pomohli k slzám. Posledné bozky snáď mali nádych nejakej spriaznenosti, no rozhodne neboli vášnivé ani romantické. Posledné slová, čosi o odpúšťaní a ostala som na stanici sama a vo mne, moje zmiešané pocity, ma vrhali na dno smútku. Nemohol čakať, ako mi vysvetľoval, čo ak by náhodou začalo pršať, alebo nedajbože snežiť, napadlo ma.

Jediné plus, bol cestovný lístok do vagóna pre fajčiarov, budem síce smrdieť ako popolník, ale prefajčím sa do Košíc. Krása, nikto tam nebol, vlak bol poloprázdny a moja myseľ, tak vybičovaná hádkami, netúžila po ľuďoch, potrebovala spracovať tie „neskutočné zážitky zo Stendalu“ ....... Plné nástupište v Prahe mi nahováralo čosi také, že nebudem sama. Prisadol si chlapík, čo sa nijak neprejavil, matka s dcérou a jej dieťaťom. Obidve, také pekné, kultivované, elegantné, jednoducho dokonalé.....

Sledovala som ich, k tej ich uhladenosti sa nehodilo to veľmi živé dieťa. Napadlo ma, prečo nie som ako oni, tiež taká úžasná na pohľad. Sediac a pozorujúc ich, na okamih mala som pocit, že sa im podobám, možno, ak by som sa ani nepohla, či dokonca ani neprehovorila, až do Košíc.....V uličke stáli chlapíci čo sa dobre bavili a tie dve, čosi mrmlali a pohŕdavo na nich hľadeli, zrazu prešla ma chuť, byť ako oné, dve ženy. Zatúžiac chvíľu sa tak baviť s tou veselou hŕstkou ľudí, čo vzbudzovali pohoršenie ostatných.......len ako sa k nim dostať ? Stačila jedna veta: “Prosím Vás dovolíte ?“ a jeden z nich vykríkol: „Nie ste náhodou z Košíc ?!“ Môj úsmev, prekvapene pritakávajúc, už som držala v ruke fľašku, vraj " Kapr Roman", ako sa mi predstavil, dlhé roky pobudol v mojom rodnom meste....

Zrak mi padol na "kultivované", už som k nim nepatrila, dvere nás rozdelili......Môj smútok sa kdesi rozplynul, asi v tých hltoch domácej z Přerova, zmenil sa v čulý rozhovor s Kaprovcami (bola to skupinka mužov a žien, cyklistických trampov z Přerova). Vypočula som si celú ich históriu, všetky úžasné zážitky z ich potuliek a v duchu sa tešila na vander do Slováku, ktorý ma čakal deň nato ako dorazím domov. Nálada v uličke stúpala, s počtom staníc, keď som už aj ja s nimi pokrikovala po ľuďoch, čosi o Slovensku a Kaproch z Přerova a samozrejme aj s počtom prípitkov, na stále nejaký úžasný moment, čo nás práve napadol.

Vystupovali v Přerove s krikom a mojím ubezpečovaním, že raz sa musíme stretnúť a rozdať si to v plážovom volejbale, za ich obľúbenou krčmou - Kapríci verzus Orlíci. Dodnes mi ostalo telefónne číslo, pre istotu, ak by sme sa tam zatúlali. V Žiline som prestupovala mierne unavená, no s úsmevom na tvári, mysliac na to, že mám chuť si zdriemnuť. Zavrela sa do kupé, samozrejme fajčiarskeho, keďže bývalý "drahý" ma cigaretami hojne zásobil na celú cestu. Stmievalo sa, keď vošiel taký mladý a čudný chalan, nepozdával sa mi. Preventívne som mlčala.....Ozval sa prvý, rozprával a rozprával.....Nejaké dve, či tri hodiny, ničomu som neverila. Dozvedela som sa, ako vyrastal, ako žúroval, ako si pichal, akých má rodičov, brata a frajerku....Ako chodí kupovať gandžu do Bratislavy a tu ju predáva......No, nehlo to mnou, určite si to vymýšľal....Odrazu sa postavil, zamkol dvere, mne hlavou prebehli razom situácie, ako ma chce okradnúť, či nedajbože zavraždiť, alebo snáď len zbiť. Hoci mala som chvíľami pocit, že ma vníma ako jemu spriaznenú dušu. No chcel ma len nalákať, aby sme si spolu zahulili, lebo tak dobre sa so mnou cítil.

Bláznivá, to teda som dosť, ale neprehovoril ma....Keď neuspel, po zvyšok cesty, poskytol mi svoju prednášku a následné rady, ako zistím, že moje deťúrence požívajú zakázané ovocie. Telom mi prešiel, ten dobre známy pocit zdesenia zo seba, ako sa môžem tak dobre cítiť s čudákom, ktorému neverím ani slovo. Pomáhal mi z vlaku, dokonca ponúkol aj odvoz domov, zasypával lichôtkami. Ako všetko doteraz, tak aj túto cestu vlakom, som potrebovala stráviť a teplý, letný večer bol na to ako stvorený. Kráčajúc, triedila som si myšlienky a smútok bol menší, ostal len príjemný pocit z cesty. Dorazila som niekedy po jedenástej, s Erikou sme ešte do rána sedeli na lavičke a dofajčievali posledné cigarety a....

Ten vandrík, čo nasledoval deň po tom, som si skutočne vychutnala a ešte i teraz pri spomienke naň, mám úsmev na perách.......





Tento článok si môžete prečítať na webe OSAdníci - nielen o trampingu
http://osadnici.com

Tento článok nájdete na adrese:
http://osadnici.com/modules.php?name=News&file=article&sid=15