Hlavným motívom zrodu trampingu ako takého bol vlastne únik. Prejavil sa na sklonku prvej svetovej vojny a bol to únik od všedného tvrdého života a tlaku technologickej spoločnosti do lona vtedy takmer zabudnutej prírody. I keď samozrejme myšlienka návratu k prírode je podstatne staršia a zaoberali sa ňou mnohí filozofi a umelci.
Akýmsi prvým hlásateľom tohto prírodného náboženstva sa stal Kanaďan Ernest Thompson Seton, lovec, prírodovedec, maliar a spisovateľ, ktorý v roku 1902 založil hnutie zvané Woodkraft Indians. Propagovalo výuku lesnej múdrosti od severoamerických Indiánov.
Vojenskou disciplínou a hodnostnými označeniami toto hnutie neskôr doplnil britský generál Robert Baden-Powell. A tak skauting (predchodca trampingu), obsahujúci bojovú skúsenosť z kolónií, príklad japonských samurajov i prírodnú múdrosť v priebehu niekoľkých rokov uchvátil celý svet.
Zakladateľom českého skautingu bol stredoškolský profesor Antonín B. Svoják, ktorý ho skúmal priamo v krajine jeho vzniku a snažil sa ho prispôsobiť naturelu svojej vlasti. Napriek tomu dávala v Čechách hneď od začiatku väčšina skautov prednosť pred prísnou disciplínou potulkám po lesoch a slobode. Výraz tramping sa tu ujal až koncom dvadsiatych rokov, k čomu prispel aj nápor dobrodružných amerických filmov a literatúry. Na brehoch rieky Sázavy sa vtedy začínala cesta na virtuálny a romantický Západ.
Väčšina trampov bola pôvodne členmi skautských organizácií, ale keďže sa im nepáčila ich polovojenská disciplína a meštiacka morálka, vystúpili z nich. Oblečenie trampov sa začalo veľmi nápadne podobať ošateniu filmových kovbojov. A náhodné táborenie sa postupne menilo na skutočné osadníctvo.
Táto éra trvala asi do roku 1927, kedy ju vytlačila takzvaná "doba kanadská". Tá sa datuje do rokov Veľkej hospodárskej krízy a znamenala vrchol trampingu v našich krajinách. Mládež vtedy masovo opúšťala mestá a utekala do lesov, v oblečení vystriedali indiánske nohavice so strapcami pumpky, mexické sombréra nahradili športové klobúky, objavili sa pulóvre - šlo už zjavne o kompromis medzi romantickými predstavami a potrebou obliekať sa čo najpraktickejšie. Trampi sa stávali zároveň i zdatnými športovcami.
Zo stanujúcich pionierov sa však neraz postupne stávali pohodlní chatárski osadníci. Túžbu trampov po voľnosti, romantike a kamarátstve vyjadrovala aj vlastná symbolika, ktorú by ste mohli nájsť najmä na vlajkách a znakoch osád.
Postupne si trampi vytvorili aj rad zvykov - voľbu šerifa, vítanie sezóny, prijímanie nových členov osady, ale najmä tradíciu " slezín" či "potlachov". Všetky tieto akcie sprevádzali trampské piesne - typický mestský folklór. Rodili sa osadné gitarové a mandolínové kapely. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov bola táto hudba vyložene sentimentálnou módou.
Trampovia nikdy neboli politicky organizovaní ani ideovo vyhranení. Ibaže počas hospodárskej krízy sa dostal do dvojstranného tlaku - z jednej strany ho začala ovplyvňovať pravica a z tej druhej komunisti, ktorí toto hnutie spojili s bojom proti kapitalizmu. Tak sa tramping bez vlastného pričinenia od konca roku 1929 spolitizoval a začal sa objavovať aj na stránkach novín. Postupne sa rozdelil na takzvaný politický a nepolitický. Niektorí účastníci bojov v Španielsku uvádzajú, že z tritisíc československých interbrigadistov v španielskej občianskej vojne bolo dvetisíc trampov. Dokazuje to, že v okamihoch nebezpečenstva dokázali vystupovať jednotne.
Po vojne opäť nastúpil pocit opojnej slobody a tramping znovu ožil. Keď sa po roku 1948 zmenila klíma, nový režim začal obviňovať tramping z kozmopolitizmu, amerického spôsobu života či buržoázneho romantizmu, obmedzil sa však len na kontroly a razie potlachov. Podobne to bolo v časoch normalizácie, kedy sa však do istej miery vláda snažila tramping podporovať (príkladom bola Porta), aby priviedli čo najviac mladých ľudí do mládežníckych organizácií. Veľa trampov však túto ponuku neprijalo a žilo naďalej slobodným spôsobom života, i keď menej viditeľným.
Z Čiech sa veľmi skoro preniesla tradícia a romantika trampingu aj na Slovensko. Už v roku 1929 najstaršia bratislavská osada Waikiki usporiadala prvý veľký potlach na Slovensku - vo Vlčom hrdle. Odvtedy boli spoločné československé potlachy neodmysliteľnou súčasťou trampského života. Českí trampi chodievali na veľké vandre na Slovensko a naopak. Stretávali sa, a ako sami hovoria, nikdy nezáležalo na tom, akou rečou kto hovoril. Spoločné potlachy trvali až do roku 1960, kedy sa posledný konal v Slovenskom raji. Potlach bol bez vysvetlenia rozohnaný políciou a vojskom. Napriek tomu sa trampovia stretli na druhý deň v kultúrnom dome vo Svite pod Tatrami a následne bol v Poprade zadržaný a vypočúvaný každý, kto čo len trochu vyzeral ako tramp a všetci boli autobusmi rozvezení na rôzne strany.
Odvtedy už nebol československý potlach dlhé roky zorganizovaný.
Obnoviť sa ho rozhodli českí a slovenskí trampi až po rozdelení Česko-Slovenska, aby dokázali, že ani za takejto situácie neprestanú byť priateľmi...
NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ
Originálny článok