obrazok
obrazok
obrazok   obrazok
obrazok
Chodníky v OSAde


Prihlásenie
Súkromné správy
WEBmail
Napíšte nám
Fórum
Fotogaléria
Návštevná kniha
Úschovňa súborov
Odporučte nás
Podporte nás


Zaslať článok
Archív článkov
Témy článkov
K stiahnutiu
Kalendár akcií
Banner k stiahnutiu


Vyhľadávanie
WEBové odkazy
Vyhľadávač spojov
Mapa sveta


Mapa stránky
Zoznam OSAdníkov
Štatistiky OSAdy
Otázky a odpovede
Nasledujúcich 3 udalostí
jún 2017
  1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  


30/06/17 - 02/07/17
Kurací vander
08/07/17
Ivan
Iné actions
Meniny
Narodky
Oslavy
Vander
Zo zvadiel
Oznámiť udalosť! Oznámiť udalosť!
Úschovňa súborov
Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár!
:: Póčo :.
Počasie Košice
obrazok Tenká červená čiara
obrazok
Publikované: Piatok, 17.02. 2012 - 18:35:58 Od: bobes
Polienko z potuliek a vandrovTenká červená čiara

Tento príbeh je voľne, ale veľmi voľne inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa odohrali na konci januára roku 2012 na vandri partie kamarátov z T.O. OSA do Slanských vrchov. Podobnosť mien osôb a zemepisných názvov je čisto zámerná.

           

Venované Kiďovi Tomečkovi (1972 - 2312) k narodeninám.



Kapitola prvá.

 

Vylodenie

Výsadok po dosiahnutí Lúky žiab

 

Pobrežie sa nezadržateľne blížilo. Vyloďovací čln sa dral ponad spenené vrcholčeky vĺn, ktoré sa začínali prelamovať a unášal nás k belostnému cípu pevniny, čo sa jasne črtal pred nami. Spolu s nami sa vodou sunulo niekoľko ďalších podobných plavidiel, aby na breh priviezli prvú vlnu výsadku. Vzadu za nami, sa niekoľko míľ od brehu nachádzal naša bitevná loď USS Indiana. Svojimi delovými vežami hlavného kalibru dýchala na pobrežie  a spracovávala pôdu pre výsadok. Tlakové vlny jednotlivých výstrelov jej diel nás hladili po tvárach.     

Poobzeral som sa okolo seba. Videl som samé známe tváre z  predchádzajúcich akcií: seržant Tom Kid, odstreľovač Keplowski, plameňometčík Robsend, radistka Sue, stopárka Miriam Lujza, ženista van Hyjznegen. Ale boli tu aj nováčikovia: nová zdravoťáčka Betty a Yves.

Pozeral som im do tvárí a  snažil sa predstaviť, či sa im odohráva v mysliach. Tom Kid si prezeral výstroj. Sústredene kontroloval zapnutie remienkov na batohu, uťahoval šnúrky na vysokých topánkach, pričom neustále pridržiaval dve dlhé palice, slúžiace v prípade potreby ako núdzové nosidlá, aby mu z rozkolísaného člna nespadli do vody.  Keplowski fajčil premočenú cigaretu Lucky Strike a Robsend, chlap ako hora, niečo žul. Nikdy som nepochopil ako môže jeden človek stále niečo žuť, ale toto bol fakt. Vyzeralo to, akoby stále jedol. Zakaždým, keď som od neho potreboval hlásenie a videl som, že žuje, radšej som oslovil Keplowského.

Radistka Sue, ktorej nikto nehovoril ináč, než Vysielačka Sue, si bez prestania naprávala nepremokavú pláštenku, aby chránila svoju rádiostanicu pred špliechajúcou vodou. Miriam Lujza sa pevným stiskom dlane držala bočnice člna a meravo sledovala približujúci sa ostrov. Po tvári jej stekala vodná trešť a keby z času na čas neklipla očami, myslel by som si, že je súčasťou konštrukcie nášho plavidla.

Ošetrovateľka Betty sa k pobrežiu radšej nepozerala a s  rozpačitým úsmevom sa pohybom ruky snažila každému naznačiť, že v poľnej fľaši čo v nej drží je prípravok proti dáveniu. Psychické vypätie však nikomu nedovoľovalo reagovať. Len Yves sa premohol a prijal ponúkaný nápoj, hoci na jeho žalúdok kolísanie člna vôbec nepôsobilo. Nechcel však prepásť chvíľku pozornosti, ktorej sa mu dostalo od šarmantnej medičky dostalo.

Túto partiu z  roty Charlie som mal na povel. Volám sa Bob Esh a pochádzam z Kansasu. Mojim cieľom je priviezť týchto ľudí na jeden z ostrovov, čo sa pred nami rozprestierali od severu na juh. Bolo to Slanské súostrovie v Tichom oceáne a podľa rozviedky si z neho Japonci urobili pevnosť.

„Len pokoj," ráznym hlasom som sa snažil vytrhnúť z  chmúrnych myšlienok svoj tím. „Pristaneme v pásme Golden Mine beach. Bude to brnkačka. Keď dorazíme na pláž, všetci čo najskôr von. Počul si, Robsend? Čo najskôr? Ty s tým tvojim zapaľovačom máš vždy najviac času."

„Počul som, veliteľ," mokrým nosom  potiahol Robsend a mimovoľným zaknísaním v  kolenách si nadhodil plameňomet, čom mal zavesený na chrbte.

„Dobre," prikývol som. „A  vy ostatní sa nesnažte spadnúť do piesku. V tejto horúčave bude rozpálený ako pec. A pozor na muníciu. Dúfam, že ste nabrali dosť. Lebo keď nás žltí niekde pribijú k zemi, aby sme mali čím v tej show účinkovať."

Na chvíľu som sa odmlčal a potom som pokračoval: „OK. Seržant! Pripraviť na vylodenie. Už sme blízko."

Tom Kid sa narovnal, zhodnotil vzdialenosť člna od pláže a snažil sa prekričať špľachot vĺn narážajúcich do provy plavidla:

„Hýbte sa, ľudia! O chvíľu tu máme pláž ako z časopisu. Trochu života do tej dovolenky!...Otvoriť vyloďovaciu rampu!"

Hneď ako čln narazil na piesčité dno, predná plošina s čľapotom spadla do vody. Inštinktívne som stiahol hlavu medzi plecia a prikrčil sa, lebo som očakával, že plesknutie rampy o hladinu bude signálom na spustenie nepriateľskej paľby. Nemeškal som a zreval:

             „Vpred!...Rýchlo, rýchlo! Musíme sa čo najskôr dostať k  okraju džungle.!"

Každý skákal ako mohol. Jedni cez rampu, iní ponad bočnice. Keďže všade bolo ticho, snažili sme sa robiť čo najmenej cirkusu. Piesok bol na pobreží vlhký od vody, dosť zhutnený a nohy v ňom veľmi neviazli. Rýchlymi krokmi a  prískokmi sme sa dostali z pláže k úzkemu pásu džungle, čo vybiehal k moru.

 

 

Kapitola druhá.

 

Seržant.

Seržant

 

Zhromaždil som rotu okolo seba a povedal som:

„Chvalabohu sme tu a nikomu sa nič nestalo. Je ticho a to je pre nás dobre."

„Čo ďalej?" opýtal sa seržant Tom Kid.

„Pozbierame sa a vyrazíme," ukázal som smerom k džungli. „Nepôjdeme však porastom. Je dosť hustý, treba sa presekávať. Na to nie je teraz čas."

„Chceš to obísť po pláži a brodiť sa pieskom do vnútrozemia?" obrátil sa Tom Kid k úzkemu pásu piesčiny, ktorá lemovala okraj pralesa a zahýnala kamsi doprava medzi kopce ostrova.

„Presne tak," odvetil som.

„Ale budeme tam ako na dlani. Ak sú tu niekde schovaní, postrieľajú nás ako psov."

„Nikto nám nič neurobí, lebo tu nikto nie je. Viem to. Ak by tu Japonci na nás čakali už by sme sa tu váľali s krvavými bruchami."

Tom Kid sa na mňa chvíľu mlčky pozeral. Horúčkovito analyzoval situáciu. Je to skvelý seržant. Fyzicky stále pripravený. Vynikajúcu kondíciu a neutíchajúcu energiu, ktorú prejavuje pri akejkoľvek činnosti oceňujú všetci v rote. Asi to má v génoch alebo čo.

Chlapi si často medzi sebou rozprávajú historky, podľa ktorých Kidov starý otec účinkoval vo Wild West Show Buffalo Billa. Chodil s jeho cirkusom od jedného mesta k druhému a bavil obecenstvo jazdou na velocipéde. Na tom módnom výstrelku, ktorý mal jedno koleso veľmi veľké a druhé veľmi malé, predvádzal neuveriteľné kúsky. Jazdil na prednom kolese, preskakoval angažovaných divákov, ktorí boli za peniaze poležiačky ochotní riskovať život, alebo jazdil dole hlavou v  akejsi guli.

Jeho kariéra varietného umelca však skončila, keď sa ako novinku pokúšal preskočiť cirkusový orchester. Kúsok sa mu síce podaril, ale neodhadol vzdialenosť. Dopadol ďaleko za sediacich hudobníkov, prerazil plátno cirkusového šapitó a vletel do vedľajšieho stanu, kde práve prebiehala drezúra koní. Kid senior prerazil ohradu a dopadol do prostriedku improvizovaného stáda, ktoré cvičilo niekoľko kovbojov. Stádo sa splašilo a začalo sa každým smerom tlačiť na ohradu. Vznikla všeobecná panika, pri ktorej bolo udupaných desať divákov a dvaja zriadenci cirkusu.

Kidov starý otec vyviazol bez zranení, padák ho však neminul. Táto udalosť ho však neodradila. Onedlho sa vraj po celom severozápade objavili plagáty, že istý ctihodný pán chce na velocipéde progresívne zjazdiť Rocky Mountains. Či to bol Kidov dedo sa zistiť nepodarilo.

Potomok takéhoto chrabrého muža bol seržantom v našej Charlie company. Tom Kid teraz hodnotil piesočnatý terén, ktorým sme o chvíľu mali vyraziť a zjavne sa uvoľnil:

„OK. Pôjde to."

Nemal som v  úmysle nejako dlho sa na pláži zdržiavať. Aj keď sa nepriateľ neozýval, nebolo treba zbytočne riskovať. Skontrolovali sme výstroj a výzbroj. Robsend naučenými pohybmi preveril funkčnosť všetkých mechanizmov ovládajúcich jeho plameňomet. Robil to pri každej zastávke na oddych. Zaháňal tak stres, ktoré vzbudzovalo všade prítomné nebezpečenstvo. Ostatní sa k nemu podvedome pridávali. Každý sa chcel aspoň dotknúť jeho zbrane ako nejakej kultovej relikvie, ktorá ich mala ochrániť od všetkého zlého. Robil som to aj ja.

             „Odchádzame!" zavelil som a  hoci Robsend ešte nemal plameňomet na chrbte, prvý som vykročil do piesku. Rota ma hneď nasledovala.

            Biely piesok, čo sa nám presýpal pod nohami, vôbec, ale vôbec nebol taký priateľský ako pohľadne vyzeral. Nohy sa do neho zabárali a kráčať v ňom bolo veľmi namáhavé. Čo krok to hlboká stupaj, z ktorej bolo treba ťažko vyťahovať chodidlo, aby sme postúpili o pol kroka napred.

             Pochodová kolóna sa čoskoro roztiahla do dĺžky zodpovedajúcej frekvencii vyťahovania a zabárania sa nôh každého člena roty Charlie. Išiel som na čele a často som sa obzeral, aby som sa presvedčil, či vpred postupujú všetci. Hneď za mnou ticho, no vytrvale kráčal Paul van Hyjznegen. Bol to prišelec z niektorej z juhoafrických republík, kde sa pred vojnou živil ako dozorca v baniach na diamanty. Hoci na prvý pohľad jeho výzor o vytrvalostnej kondičke nehovoril nič, výkon jeho dozorcovského povolania ho naučil správne motivovať nielen iných, ale aj seba.

             Keďže som už dlhší čas nemal na dohľad Kida, obrátil som sa k van Hyjznegenovi:

„Kde je seržant?"

             „Niekde vzadu," kývol hlavou udaným smerom Paul. „Pomáha Robsendovi. Ten plameňomet ho tlačí do zeme ako nákova. Prebára sa do piesku až po kolená."

             Ten piesok bol naozaj neznesiteľný. Sypal sa pod nohami a  zachádzal všade. Rezal v topánkach ako rašpľa a na koži pod odevom spôsoboval malé ranky, v ktorých neznesiteľne štípal pot. Vlhko a  horúčava útrapy pochodu ešte umocňovali. V duchu som sa však tešil zo svojho rozhodnutia, že sme sa nevybrali džungľou. To by sme na krku mali ešte aj jedovaté hady a pavúky.

             Informácia, že Tom Kid s Robsendom nám kryjú chrbát, ma upokojila. Pomaly som sa otočil a očami hľadajúc najvhodnejšie miesto, kde by som uskutočnil prvý krok, som sa pobral ďalej. Rota bola viac-menej v  kope a aj keď s námahou, no predsa sme napredovali. Našou úlohou bolo nájsť miesto, kde by sme prečkali noc, aby sme sa na druhý deň dostali k doubtnickým jaskyniam. Odtiaľ sme mali postupovať na hrebeň až k  vrchu Little Simon, kde sme mali zriadiť pozorovateľňu na riadenie paľby z USS Indiana.

             Po nejakom čase sa piesočná pustatina zmenila. Piesok bol stále zradný. No začala sa objavovať riedka vegetácia. Obozretne som viedol skupinu pomedzi stromy s cieľom dostať sa k potoku, ktorý bol naznačený v mape. Netrvalo dlho a potok sa naozaj objavil. Kolmo pretínal smer, ktorým sme postupovali. Odhadoval som, že sme v polovici cesty k miestu, kde som plánoval prenocovať.

 

Kapitola tretia.

 

Vasquezová.

Vasquezová

 

             Pred sebou som uvidel niekoľko spadnutých stromov. Rozhodol som sa, že tu urobím pauzu, aby sa rota pozbierala a počkali sme na oneskorencov. Kamaráti pozvoľna prichádzali. Unavenými pohybmi zotrvačne preskakovali potok, no neboli to jelenie skoky, skôr len také veľké kroky končiace na druhej strane v piesočnatom brehu.

             Postupne dochádzali známe postavy väčšiny roty, no zaregistroval som, že chýba seržant s plameňometčíkom. Už-už ma začali napĺňať obavy, no na prílišné citové rozpoloženie mi neostávalo príliš veľa času.

Vlastne mi nezostal žiadny, lebo v tej chvíli som cez potok videl preskakovať stopárku. Miriam Lujza, priezviskom Vasquezová, ani nepozrela, kam stúpi, len s pohľadom upretým na mňa sa nápadne prudkými pohybmi blížila k miestu, kde sme stáli. Mimovoľne mi preblesklo hlavou, že to, že sa stratil seržant s Robsendom, tu dnes bude ten najmenší problém.

             Vasquezová pochádzala z Mexika. Vyrástla v sirotinci, kam ju úrady umiestnili po tom, čo ju našli ako päťročnú sedieť pri ceste do Los Alamos. Bola zvyknutá na tvrdé zaobchádzanie, čo ju však naučilo prežiť za každých okolností. Keď mala 16 rokov, vstúpila do kláštora v Saint Gregory.

             Matka predstavená s ňou bola veľmi spokojná. Vasquezová veľa nehovorila a väčšinou mlčky plnila všetky jej príkazy. Postupom času predstavenej neunikol fakt, že Vasquezová má dobrý vplyv na mladšie novicky a predovšetkým na malé siroty, ktoré mal kláštor v opatere. So svojím poznaním sa Miriam Lujze zverila a  navrhla jej, aby sa o deti starala. Vasquezovú život naučil nepreukazovať city navonok, no keď pozerala abatiši do očí, premohli ju slzy. Nekonečná dobrota a úprimné srdce, ktoré v tých očiach kdesi hlboko zazrela, ju naplnili nepoznaným teplom a nádejou. So sklopenými očami súhlasila a mlčky sa nechala pohladiť po vlasoch.

             Jej život sa odvtedy uberal veľmi zvláštnym smerom. Starala sa o  tie božie ratoliestky ako najlepšie vedela. Deti k nej vzhliadali ako k ochrankyni a láskavej bytosti, ktorá bdela nad ich biednymi životmi. Časy boli zlé a hoci mnohokrát nebolo čo do úst, Miriam Lujza stále našla spôsob ako zahnať hlad. Hrou, prácou, modlitbou. Keď už bolo veľmi zle, na dovolenie matky predstavenej zabila jednu zo sliepok, ktoré v  kláštore chovali a znamenali veľmi prísne strážený zdroj obživy.

             Jedného dňa však došlo k tragickej udalosti. Tlupa opitých dedinčanov vtrhla do kláštora a dožadovali sa jedla. Keď matka predstavená odmietla vyhovieť ich požiadavke, opilci sa rozzúrili. Najprv sa vyvŕšili na úbohých sliepkach. S brutálnym smiechom ich naháňali po drevenej ohrade a postupne ich zabíjali. Náhlivo si ich pchali do plátených tašiek, čo mali zavesené na pleciach. Neostala ani jedna. Mníšky stáli v nemom úžase a nezmohli sa na odpor.

Vtom však jedna z noviciek vykríkla. Chlapi zastali uprostred pohybu a ich zraky sa upreli smerom, odkiaľ výkrik zaznel. Neopatrná novicka podľahla panike a začala utekať. Rozvášnení dedinskí tĺkovia, ktorým už bolo všetko jedno, sa pustili za ňou.

             Miriam Lujza celú tú hroznú chvíľu stála pri studni kláštorného nádvoria. Nevydala zo seba ani hláska. Nie od ľaku, ale v bezmocnom hneve. Znova a znova si v hlave premietala hompáľajúce sa hlavy sliepok, ktoré v divokom tanci vytŕčali z tašiek. Čo budú jesť deti? Čo s nimi bude? V pazúroch odporných dedinských odroňov mizne ich obživa, ktorá mnohokrát bola ich jediným jedlom aj liekom.

Vasquezová akoby stála uprostred hodín. Čas plynul spomalene a bol sprevádzaný ohlušujúcim klepotaním hodinového stroja. Tento hluk vnímala veľmi intenzívne, no zrazu si začala uvedomovať, že ten nepríjemný zvuk nie sú hodiny, ale že jej príšerne hučí v hlave. Pomaly ustupoval, no Vasquezová ešte stále vnímala realitu cez akýsi závoj hmly.

             Prebral ju výkrik. Výkrik tej nešťastnej novicky, čo bežala o život. Výkrik bol naliehavý, plný úzkosti a rezal Vasquezovú v kostiach. V tej chvíli sa v nej niečo zlomilo. Meravý pohľad sa jej začal prepadať a v priebehu niekoľkých okamihov sa zmenil v uhrančivý pohľad hada. Viečka mala trocha privreté a pomalým pohybom hlavy sa poobzerala okolo seba. Jej mozog zachytili utekajúcu dievčinu v mníšskych šatách a za ňou niekoľko opitých býkov v dedinských ľanových košeliach.

Vasquezová sa rozhodla. Z hlavy si sňala mníšsky čepiec. Dlhé čierne vlasy jej padli na plecia a vykročila k bežiacej svorke. Najprv pomaly, potom náhlivejšie a keď si trochu nadvihla mníšsky hábit, naplno sa rozbehla.

             Medzi dedinčanov vpadla ako zranená vlčica medzi loveckých psov, čo na poľovačke objavili brloh s  vĺčatami,. V behu vytrhla jednému chlapovi mačetu spoza opaska a  zaťala mu ňou do chrbta. Druhému jediným úderom odsekla ruku, ktorou sa ju snažil zdrapiť za vlasy. Ďalšiemu, čo prekvapený náhlym odporom zastal a  nechápavo na útočníčku vyvaľoval oči, zasadila úder priamo do hlavy.

             Ostatných mužov útok dievčaťa zarazil, no neodradil. Zmenili iba cieľ. Novicku nechali jej Pánovi a svoju vášeň pretavili na pomstu. Vasquezová sa však nezľakla ich zúrivého revu, ani nožov, čo sa bleskurýchlo objavili v ich rukách. Bolo ich päť, no Miriam Lujza pred sebou videla len bledé tváričky hladných a ustráchaných sirôt, ku ktorým si každý večer líhala.

             Jej zdivený pohľad bol strašný. Letela priamo oproti chlapom a keď bola dostatočne blízko, dvakrát za sebou švihla mačetou napravo a naľavo. Na zem spadli dve telá s hroznými ranami. Zvyšní traja si konečne uvedomili, že strácajú kontrolu nad situáciou a zháčili sa. Nie však zavčasu. Hadie oči už boli medzi nimi a ostrá mačeta zložila dvoch z  nich skôr, než stačili odskočiť.

Posledného Vasquezová dostala pri bráne. V tranze do neho sekala mačetou, kým znova nezačala vnímať svet okolo seba. Poodstúpila od mŕtvoly a rozhliadla sa okolo seba. Na dvor sa s hrôzou v  očiach začali trúsiť mníšky.

            Miriam Lujza iba stála, mačetu stále držiac v ruke, a očami hľadala pohľad, za ktorý bojovala. Potom ho uvidela. Pri kuchyni stál hlúčik detí. Cítila na sebe ich prestrašené pohľady, ktoré vídavala každý deň. Podišla k studni a pozrela na hladinu vody. Obraz, ktorý tam uvidela, ju bolestivo prekvapil. Rozstrapatené vlasy, zakrvavená tvár, ruky, šaty. Takto stála pred tými, ktorých chránila. Ustrašené tváre boli ešte ustráchanejšími. Toto nechcela. Ráno otretej tajne a navždy odišla.

             Čítal som jej spis. Hľadala ju celá mexická armáda. Ušla do Texasu a potom do Kalifornie. Nejaký čas sa skrývala aj v Kansase, kde sa živila lovom kožušinovej zveri. V údolí Saint Michele v  jednom z ohybov rieky Torees mala, alebo možno ešte aj má, loveckú chatu. Poznám to tam, lebo tam chodím na ryby a niekde tam mám zrub aj ja, no nikdy predtým som ju nevidel.

Tam ju aj prišiel zatknúť okresný šerif. Pri súdnom procese vypovedal, že hoci sa dala zatknúť bez odporu, chlapom s brokovnicami, čo ho sprevádzali, sa pri pohľade na ňu roztriasli kolená.

             A táto Vasquezová práve prešla potok a nervóznymi krokmi sa ku mne približovala. Zastala až tesne pri mne a zasypela mi rovno do tváre:

„Môžeš mi povedať, čo tu robíme?"

             „Plníme rozkaz, " odsekol som.

             „Rozkaz? V  týchto sračkách? Som zvyknutá na horúčavu, dokážem prejsť púšťou, ale tento prekliaty piesok je horší ako peklo. Chceš, aby sme tu všetci zdochli?"

             „Načo si tu potom išla? Dobre si vedela, čo bude."

             „Ja som tu nechcela ísť. Vieš prečo som v armáde?"

             „Nie."

            „Neklam! Čítal si môj spis, nie? Naparili mi doživotie a to som mohla byť rada, že ma nesúdili v Mexiku. Sudca mi povedal, že ak vlasti preukážem určité služby, nechajú ma plávať."

            „Veď žiješ, tak čo chceš?"

             „Chcem prežiť. To som povedala tomu prihriatemu sudcovi a teraz to hovorím tebe. Hovorím vážne. Viem, že v Saint Michele máš chatu."

             „Aj ty. Vyhrážaš sa mi? Chceš mi ju podpáliť?"

             „Pche, to určite. Radšej predám svoju, aby som nemala s tebou nič spoločné. Ale zakaždým, keď pôjdeš na záchod, dávaj pozor, kam stúpaš. Pasce na vlky robia škaredé veci. A teraz nás veď."

             Nebol som zvyknutý, aby sa niekto so mnou rozprával takýmto tónom, no otvorene som si musel priznať, že keby som mal v tej chvíli pri sebe brokovnicu - určite by sa mi roztriasli kolená.

 

Kapitola štvrtá.

 

Lúka žiab

  Lúka žiab

             Pohli sme sa na juhovýchod pozdĺž džungle. Narazili sme na piesčitú cestu, po ktorej sa išlo o poznanie ľahšie. Horšie však bolo, že niesla stopy ťažkej techniky, čo ma trochu znepokojilo. Utešoval som sa len tým, že stopy neboli čerstvé.

             Rota zľahka napredovala. Útrapy predchádzajúceho pochodu náročným terénom odnášal spev exotického vtáctva, čo sa bezstarostne preháňalo nad našimi hlavami. Po niekoľkých míľach sa jemná niť cesty začala strácať. Bola pokročilá hodina.

Usúdil som, žeby sme mali zahnúť doprava k potoku a na prvom vhodnom mieste sa utáboriť. Kývol som Kidovi a začali sme schádzať dole smerom, odkiaľ sme počuli zurčanie vody. Po chvíli som si uvedomil, že všetko nejako podozrivo stíchlo. Bolo však počuť zvuky, ktoré sme doteraz nepočuli. Obzrel som sa na Toma Kida. Ten už kľačal za spadnutým stromom a bol v strehu. Rukou som dal znamenie, aby rota zastala. Očami so vyhľadal stopárku a vyzval som ju, aby prišla ku mne. Disciplinovane tak urobila a pobadal som, že takéto situácie plné napätia jej nerobia problémy.

             „Počuješ to?" šeptom som jej položil priamu otázku.

             „Nie som hluchá. A teraz buď ticho," odvrkla Miriam Lujza a napla sluch. Jej vycibrené zmysly pracovali na plné obrátky. Pokľakla na jedno koleno a rukou pohladila horúci piesok. Pramene mokrých vlasov sa jej zachytili na líci, no nedbala na to. Nedala sa vyrušiť ani kvapkou potu, ktorá ju šteklila na konci nosa. Rozšírenými zreničkami prehľadávala húštinu pred nami. Prepotená košeľa jej priľnula k telu a zreteľne na nej vystúpili obrysy - guľometného pásu, ktorý mala prevesený od ľavého pleca k pravému boku. Započúvala sa do jemného bzučania džungle a jej lovecké inštinkty postupne rozoberali tú podivnú symfóniu zvukov ako dirigent rozkladá hudbu pre jednotlivé nástroje orchestra.

„Sú to žaby," ticho napokon prehovorila.

„Čo? Aké žaby?" zahabkal som.

„Nevieš, čo sú žaby?" zagúľala očami Vasquezová.

„Dobre. Viem," snažil som sa zachovať pokoj. „Žaby sú žaby, ale doteraz sme ich nikde nevideli a zrazu sú tu? Prečo?"

„Čo ja viem?" podráždene povedala stopárka. „Asi nemajú rady piesok. Leda žeby počúvali nejakého dilina, čo by ich presviedčal o opaku."

Toto už bolo priveľa. Chcel som niečo prísne poznamenať, no ešte prv som bleskurýchlo spoza opaska vytrhol dýku a celou silou som ju vrazil do miest, kde v piesku spočívalo Vasquezovej koleno.

Miriam Lujza na mňa trhnutím hlavy vrhla svoj zdivený pohľad a potom pomaly pozrela dole. Vedľa jej nohy sa okolo rukoväte dýky ovíjalo zhasínajúce telo hada s hlavou pribodnutou hlboko do piesku. Vasquezová ani nemihla okom a sucho konštatovala:

„Je tu čisto. Môžeme ísť."

Celé divadlo som nechal skončiť. Kývol som Kidovi, aby zdvihol rotu a posunkom som naznačil smer pochodu. Za škrekotu papagájov sme sa predierali porastom, aby sme konečne dosiahli ten prekliaty potok. Badateľne už bol na dosah, no obrovské listy lopúchov nám bránili vo výhľade. Kvapky vody doposiaľ sa držiace na listoch, boli našim pohybom vytrhávane zo svojho nehybného čakania a prudko striasané, aby sa nám lepivo vpíjali do odevov. Sparno a pretrvávajúca horúčava pocit neznesiteľného mokra strojnásobovala. 

Zrazu sa pred nami otvorila čistina, riedko lemovaná niekoľkými skupinami paliem. Na zemi vlhké lístie, ktoré sa akoby nepatrne hýbalo. Trochu som sa zháčil a ustúpil dozadu.

„Žaby," pocítil som na remeni ruku našej stopárky. „Nie sú jedovaté."

Vasquezová neklamala. Topánkou som nadvihol chumáč listov a odkryl hnedé stvorenie s veľkými očami, ktoré sa okamžite snažilo schovať. Ako som sa tak rozhliadal okolo seba, bolo mi jasné, že toto miesto je celé posiate žabami.

Urobili sme ešte niekoľko krokov a naskytol sa nám zvláštny obraz. Dominoval mu obrovský stĺp s výčnelkami a zárezmi, ktoré niesli známky po opracovaní ľudskou rukou. Bol to nejaký totem. Asi 10 stôp pred ním sa nachádzalo veľké ohnisko obkolesené hrubými kmeňmi stromov slúžiacimi na sedenie. Napravo od stĺpu ležala neveľká kopa kostí sčasti zapadaná lístím a prerastená pichľavými výhonkami. Celý priestor bol zahalený do jemnej pary, pomedzi stromy presvetlenej lúčmi zapadajúceho slnka.

„Toto bude nejaké kultové miesto," ozval sa Tom Kid.

„Možno ľudožrúti," zachechtal sa Keplowski

Vysielačka Sue zhíkla a seržant vyčítavo na Keplowského zagánil. Potom nadhodil: „Dlho tu nikto nebol. Totem vyzerá úboho, ohnisko je zarastené a drevo je zhnité."

„Utáboríme sa tu," rozhodol som. „Oheň robiť dovolené. Sue, pošli správu na Indianu."

 

Kapitola piata.

 

Robsend.

 Robsend

 

Všetci si s úľavou zhodili batohy na zem. Keplowski si zapálil cigaretu a nahlas si uľavil. Potom znalecky prehovoril:

„Táto žabia lúka nám prišla akurát vhod. Blízko je potok a tých pár suchých vetví na oheň sa takisto nájde."

Vyčistili sme priestor od žiab. Ako ochranu proti škorpiónom medička preventívne rozhádzala po zemi sušené levanduľové byliny, ktoré svedomito so sebou priniesla.

Robsend je plameňometčíkom celou dušou. Vyčariť ohník, ktorý by nedymil, bol pre neho hračkou. Je pravdou, že mu výdatne pomáhal seržant s Yvesom, no vhodnú zápalnú zmes vie namiešať len Robsend.

Rozdelil som hliadky. Na ohni sme zohriali večeru, aby sa žalúdok trocha posmelil. Pri jedle Kid navrhol:

„Ráno by sme mali vstať zavčasu a vyraziť čo najskôr."

„To je pravda, " prisvedčil som. „Keď príde najväčšia horúčava, budeme už na hrebeni. Veľmi neponocujte a oddýchnite si. Zajtra nás nečaká nič menej než dnes."

Noc však bola dusná a nikomu sa spať nežiadalo. Nočnú tmu ozvučoval cvrlikot tisícorakej lietajúcej a lezúcej hávede. Bol to ozajstný hluk. Našťastie sa neobjavili komáre, len nejaké muchy, ktoré neboli veľmi dotieravé.

Oheň slabo blikotal. Robsend sa dal čistiť svoj plameňomet. Rozobral hadicu, rukoväte, prečistil ventily. A  potom prišiel na rad jeho okultný obrad: kontrola zápalnej zmesi. Rýchlo nahodil hadicu, priskrutkoval dýzu a odistil spúšť. Vzal ešus, nakrátko stlačil spúšť a do nádoby vychrstol trochu tej benzínovej gebuziny, čo dokázala zakývať tankom. Potom chytil ešus do ruky a do zapáchajúcej tekutiny namočil prst. Keď ho olízal, blažene prehlásil:

„Namôjdušu, to je vodička. Ako Kristova slza. Oheň a grády. Je to namiešané ako v bare u  Ritza. Keplowski, ochutnaj aj ty."

„Čo ti šibe?" odtiahol sa od ponúkaného ešusu Keplowski. „Nevidíš, že fajčím? Chceš nás vyhodiť do luftu?"

„Ale no tak sa neondej," nástojil Robsend. „Odhoď ten Tuberyho bodák a lízni si. Pre šťastie. Nič na tom nie je. Je to prvotriedny materiál."

Keplowski pozrel na plameňometčíka. Ešte dvakrát si potiahol z cigarety a prstami ju vystrelil ďaleko do tmy medzi mokré listy. Prijal ešus, nejako tajomne sa usmial a odpil z neho. Okamžite mu oči vybehli z jamiek a naduli sa líca, ale Robsend ho zavčasu chytil za plece:

„Len pokojne, Keplowski. A sústreď sa. Toto doma nezažiješ. Len už by si dnes nemal fajčiť. Tá zmes je dobrá pobehlica. Ale ráno za ňu ručím...Dá si ešte niekto? Pre šťastie?"

Spočiatku nikto nejavil záujem, no pohľad na čoraz viac sa usmievajúceho odstreľovača, mal moc presviedčať. Ešus koloval v rote jedna radosť a Robsend musel ešte trikrát stlačiť spúšť, aby sa ušlo každému. Pravda je, že sa zvýšilo aj pre mňa. Nenazdal by som sa, že môžu nastať chvíle, kedy benzín môže byť užitočný nielen z pohľadu priemyselnej revolúcie.

Keď bolo pri ohni dostatočne veselo, Robsend sa rozhodol, že bude príkladom a prvý pôjde odpočívať. A  v druhom rade chcel zachrániť svoj plameňomet. Ľahko sa totiž mohlo  stať, že pri dobrej nálade, čo sa u roty Charlie začala prejavovať, by sa do rána jeho zbraň stala bezcennou haraburdou.

Robsend sa zdvihol a začal hľadať svoj spacák. Prekážala mu však tma a sťažovala mu orientáciu. Tackavo prekračoval pne a nie a nie nájsť svoje ležovisko. Pozorný Tom Kid, ktorý mal vo zvyku bdieť nad bezpečnosťou v tábore, hneď zaznamenal, že jeden z jeho mužov potrebuje pomoc. Niekoľkými dlhými krokmi sa ocitol pri Robsendovi a priateľsky ho chytil pod pazuchou: „Ak hľadáš miesto na spanie, tak je priamo tu."

„Ó, ďakujem, seržant," usmial sa plameňometčík. „Ale myslím, že to zvládnem sám."

„Ako myslíš," nevnucoval sa Kid.

Robsend si sadol na zem, vyzul si topánky a rozopol spacák. Je to mohutný chlapisko a chvíľu mu trvalo, kým sa do spacieho vreca nasúkal. Nastali však nečakané problémy.

„Kid, pomôžeš mi zapnúť spacák?" prosebne sa ozval Robsend.

„Samozrejem. Len sa trocha stiahni."

„Veď už som. Kam by som sa mal ešte stiahnuť? Čo, ustupujeme?"

„Ale nie. Potrebujem, aby si sa poddal trocha bokom. Alebo nadvihol. Spacák je niekde priľahnutý. Nevidím dobre v tej tme..."

„Čerta starého. Treba to trochu pridržať, seržo. A zatiahnuť."

„Veď ťahám a nič. Stiahni brucho. Asi si zjedol veľa polievky..."

„Čo tým chceš povedať?" podráždene stuhol Robsend.

Seržant nechcel zájsť až k  tomuto bodu a rýchlo sa snažil odviezť pozornosť:

„Už to o chvíľu bude, chýba len kúsok...Ty, počuj. Čo to máš na chrbte?"

Robsend sa zarazil a neveriacky si siahol na plece. Keď pod prstami ucítil drsný povrch popruhu, uvedomil si, že sa na nocľah ukladal aj so svojim verným plameňometom na chrbte.

„Ooops, už rozumiem," zašomral a keby nebola tma, seržant by zachytil jeho previnilý úsmev.

Tom Kid však nechcel, aby sa Robsend vrátil k  jeho poznámke a robil všetko pre to, aby ho uložil spať: „A teraz dáme dole postrojík...ták, jedna ruka, druhá ruka...pozor na hlavu...hračku položíme k postieľke a budeme spať."

„Ďakujem ti, kamarát," zahundral Robsend, keď bol konečne pozapínaný a ležal na boku chrbtom k seržantovi. „Ale to o tej polievke si nemusel. Dobrú noc."

Príhoda o zjedenej polievke sa v rote tradovala už pekne dlho. Robsend narukoval už pred vojnou a dalo sa povedať, že bol jedným z najstarších členov roty Charlie. Na jesenných manévroch v tridsiatomdeviatom bola naša rota na strane modrých a  mala zabezpečovať akúsi výšinu. Robsend vtedy ešte nebol plameňometčíkom, ale pomocníkom v poľnej kuchyni. Stále bol a aj je chlap ako hora.

Narodil sa v Kanade a  žil tam životom drevorubača. Dokonale ovládal svoje remeslo. Sekera a  píla v jeho rukách sa menili na koncertné nástroje svetových virtuózov. Navyše bol aj zručným remeselníkom a jeho sekery, ktoré vlastnoručne vyrábal, oceňovali drevorubači a farmári v celom okolí.

Ale aký bol majster drevorubač, taký mal aj apetít. Na spomínaných manévroch pomáhal v kuchyni a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na takomto mieste je pojem hlad neznámou veličinou. Stalo sa však, že v týlovej rote čosi zaškrípalo a  kuchyňa nedostávala zásoby včas a v dostatočnom množstve. Dozorný kuchyne bol pedant a rozdeľoval menáž podľa toho, koľko bolo. A bolo toho málo. Aj pre personál kuchyne.

Táto situácia najviac doľahla na Robsenda. Najprv bojoval a premáhal sa, no po niekoľkých dňoch ho jeho drevorubačský inštinkt premohol. Stalo sa to vo chvíli, keď ho poslali doručiť varnicu plnú polievky, z ktorej sa mali najesť dve družstvá, predsunuté kdesi v  najprednejších pozíciách.

Spočiatku varnicu niesol statočne a odolával pokušeniu nazrieť do nej. No s pribúdajúcimi míľami červík pochybností začal nahlodávať jeho pevnú vôľu. Zastavil sa, a ako si to sám zdôvodnil, skontroloval obsah, či sa trochu nestratilo. To sa opakovalo niekoľkokrát a zakaždým, keď si varnicu disciplinovane dával naspäť na chrbát, sa mu po lícach kotúľali slzy. Rozkaz predsa musel byť splnený.

Krátko poobede však svoj boj s inštinktami prehral. Horúčkovito zo seba strhol varnicu, odhodil veko tak ďaleko ako mohol, sadol si na zem a potom jedol a jedol a jedol, dokým nevidel dno. Dve družstvá v predných pozíciách ostali bez jedla ešte tri dni.

Pentagon síce v oficiálnej správe uviedol, že sa jednalo o súčasť cvičenia, no Robsenda však na príkaz z najvyšších miest nechali preradiť k plameňometčíkom. Aby však dosiahli, aby úplne prestal ochutnávať zverený erárny majetok, museli by zmeniť zloženie zmesi v jeho plameňomete.

 

Kapitola šiesta.

 

Jaskyňa.

 Jaskyňa

Ráno sme vstali naozaj zavčasu. Noc bola príjemná a mnohí si pochvaľovali, že zaspali, ani nevedeli ako. Raňajky z KD dávok nás primerane naladili na pochod a po zahladení stôp po táborení sme vyrazili ďalej. Obchádzali sme Dancing Hil po severnej strane a keď sa cesta otočila na juhovýchod, nič nám nebránilo dôjsť k doubtnickým jaskyniam. Teplota vzduchu a vlhkosť bola ešte znesiteľná, ale aj tak nám dobre padol kamenný chládok jaskynných priestorov.

„Dáme si pauzu," oznámil som. „Hyjznegen! Preskúmaj jaskyňu a nájdi pitnú vodu. Doplníme zásoby."

„Rozkaz," zahučal Paul a vydal sa dovnútra jaskyne.

Po niekoľkých krokoch zapol baterku, lebo nevidel pod nohy a potkýnal sa o kamene, ktorými bolo dno jaskyne posiate. Prešiel ešte niekoľko stôp a začul kvapkanie vody. Pridal do kroku a onedlho zastal pri malej skalnej priehlbenine. Po stenách do nej stekala voda zo stropu a vytvárala skalný rezervoár, v ktorom mohlo byť asi tak za vedro vody.

Paul vybral poľnú fľašu a  chystal sa ju ponoriť pod hladinu, keď kužeľ svetla jeho baterky kúsok vľavo od studničky osvetlil niečo, čo ho vyľakalo. Od ľaku prudko ustúpil, pričom mu z rúk vypadla fľaša aj baterka. Hoci sa na baterke rozbilo sklíčko, neprestala svietiť. Ležala na zemi a v jej svetle krúžil zvírený prach.

Paul si uvedomil, že mu nič nehrozí. Podišiel k baterke, kľakol si k nej, aby si pozorne prezrel predmet, na ktorý vrhala svoje biele svetlo. Bola to lebka s  rozďavenými štrbavými ústami. Hyjznegen schytil baterku a postavil sa. Rozptýlený svetelný lúč odhalil viac. K lebke patrila celá kostra. O  päť stôp ďalej ležali ďalšie dve.

Paul si utrel spotené čelo, zobral fľašu a naplnil ju vodou. Potom náhlivo vyšiel pred jaskyňu.

„Veliteľ, piráti!" zvolal, len čo sa k nám priblížil.

Nechápavo som sa k nemu otočil:

„Ak je ti horúco, Hyjznegen, daj si na hlavu mokrý obklad. Čo to tu trepeš?"

„Nie, naozaj," trval na svojom Paul. „Jaskyňa je plná kostier... Vlastne som videl tri, ale môžu tam byť aj ďalšie."

„Japonci!" vyskočil som. „Pripravte sa k boju! Seržant, zabezpečte prístupy k jaskyni! Keplowski, budeš nás kryť tamto z tej skalnej plošiny!..."

„Nie, nie, počkajte," zdvihol ruky Paul. „Tie kostry sú staré. Váľajú sa vedľa nich zbrane. Kresadlové pištole a šable. Musia tam ležať už viac ako 200 rokov. Určite to budú mandžuskí piráti. Viete, čo to znamená? Možno tu ukryli poklad. Zlato, striebro, diamanty..."

„Zamieta sa," skočil som mu do reči. „Ostatní pohov. Počuj, Hyjznegen. Tvoj poklad teraz nemá prioritu. Máme sa dostať na Littlee Simon, aby cigary lietali tam, kam majú. Ináč to odskáče pekných pár chlapcov z druhej vlny, rozumieš?...Našiel si vodu?"

„Áno," skleslo prisvedčil Paul. No udalosť ho vzrušila priveľmi na to, aby sa tak ľahko dokázal vzdať predstáv, ktoré v  sebe niesol, odkedy opustil svoj juhoafrický džob.

Vedel som, čo sa v ňom odohráva a  nezazlieval som mu to. Potreboval som však vojaka, čo presne plní rozkazy. Položil som Paulovi ruku okolo krku a povedal som:

„Urobíme to takto. Pozbieraš všetky fľaše, vrátiš sa naspäť a každému naberieš vodu. A potom si tu môžeš urobiť nejaké znamenie. Krížik alebo čo. Aby si sa tu po vojne vrátil a  našiel svoj poklad.

„Mám o tom podať správu na Indianu?" veselo medzi nás vpadla Vysielačka Sue.

„No to určite," vzrušene sa ohradil Paul. „Dostane sa to k nejakému šikulkovi v  Pentagone a kým vojna skončí, všetko to tu vyberie."

„Paul má pravdu," zasiahol Tom Kid. „Predsa by si mu nepokazila radosť. Veď si môžeš zavysielať niečo iné."

Sue smutne zvesila hlavu a odtiahla kúsok na bok.

Paul sa vrátil k studničke a priniesol odtiaľ plnú náruč fliaš s vodou.

Keď sme sa zdvihli k ďalšiemu pochodu, všimol som si, že Paul pripevnil k stromu zdrap látky. Vyzeral, akoby ho zobral jednej z tých kostier a nápadne mi pripomínal trenírky.

 

 

Kapitola siedma.

 

Jedovatý had.

Ráno

 

Slnko už stálo vysoko a deň sa začal podobať na ten včerajší. Horúčava dosiahla saunovú úroveň a vlhký prales na nás dýchal svojimi lepkavými pľúcami. Pot sa nám lial po telách a piesok zvírený ťažkými krokmi sa lepil na prepotený odev.

Cesta na hrebeň viedla osadou Doubtnick. Bola vypálená a opustená. Mlčky sme ňou prechádzali a vyhýbali sa ohoreným trámom domorodých chatrčí. Všade naokolo sa váľali hlinené hrnce, drevené podnosy, niečo japonského vojenského materiálu a niekoľko mŕtvych domácich zvierat. Všade plno múch. Bolo zrejme, že tí, čo opúšťali toto miesto, sa veľmi ponáhľali.  Dal som znamenie, aby sa nikto nezastavoval. Minuli sme osadu a došli k úpätiu pod hrebeňom. Tu sme mali zabočiť doprava a postupovať na hrebeň k vrchu Little Simon.

Orientovali sme sa podľa vysokého stožiara japonskej rádiovej základne, ktorý dominoval okolitým kopcom. Je jasné, že ho naše strmhlavé bombardéry nemohli prehliadnuť a kótu, na ktorej stál, obrátili na rumovisko. Anténny stožiar bol síce zlomený, no stále dostatočne vysoký na to, aby nám poslúžil ako orientačný bod.

Výstup na hrebeň džungľou bol ešte namáhavejší, než včerajšie brodenie v horúcom piesku. Pochodová kolóna sa znova roztiahla. Ten, čo išiel vpredu, musel s najväčším vypätím síl presekávať hustú vegetáciu a liany plaziace sa po zemi. Často sme sa v presekávaní striedali. Nohy sa zamotávali do rastlín pevných ako povrazy a znova ich uvoľniť niektorých privádzalo do zúrivosti.

Tom Kid sa nachádzal niekde vzadu, keď začul zúfalý výkrik. Podľa hlasu tipoval, že je to Keplowski. Výkrik zaznel znova. Kid usúdil, že to bolo zo 30 jardov nižšie. Okamžite sa rozbehol k miestu, odkiaľ k  nemu volanie doliehalo. Uvidel na zemi ležať Keplowského a držať si rameno. Pribehol k nemu a zadychčane sa opýtal:

„Čo sa stalo?"

Keplowski zmätene gúľal očami z  jednej strany na druhú a neodpovedal. Kida trochu upokojilo, že snajper nekrváca a znova nástojil:

„Spamätaj sa, Keplowski. Čo sa deje?"

„U...ušti...uštipol ma had...Visel na konári, sviňa! Nezbadal som ho."

„Ukáž," nahol sa seržant a prudko Keplowskému odstrčil ruku, ktorou si kŕčovito držal rameno. Roztrhol košeľu a na koži jasne uvidel dve krvavé dierky.

„Do riti!" zahrešil Kid. „Medik! Medik ku mne!...A ty sa teraz upokoj...všetko bude ok."

Ošetrovateľka tu bola raz-dva. Prezrela ranu a obrátila sa na Keplowského:

„Ako vyzeral ten had?"

„Bol odporný a hnusný."

„Dobre. Ale akej bol farby?"

„Čo ja viem?" jachtal snajper. „Bol čierny alebo hnedý. Kto sa má v tom vyznať. Sviňa jedna... Dostal ma. Dostal!"

Keplowski bol na pokraji zrútenia. Hystericky vykrikoval, že ho uštipol jedovatý had a že toto sú jeho posledné chvíle. Ako posadnutý prosil seržanta, aby ukončil jeho trápenie a aby ho utratil ako psa.

Kid však bol chlap na mieste. Schmatol Keplowského za popruhy batoha a pritiahol ho k sebe:

„Takéto reči nemám rád. Ešte jedno slovo a takú ti tresnem, že o tom budú písať v novinách. Betty to zvládne. Rozumel si?"

Keplowski sa zháčil a stíchol, no triasol sa na celom tele. Medička mu podložila hlavu a opäť sa opýtala:

„Tak ešte raz, môj milý. Akej farby bo ten had? Dobre sa sústreď."

Keplowski horúčkovito pozeral raz na seržanta, raz na Betty a badateľne sa chcel rozpamätať na okamihy, ktoré predchádzali jeho uštipnutiu.

„No, myslím...myslím, že bol zelený...ten had..." neisto lovil v pamäti odstreľovač.

„Zelený? Určite nebol čierny?" zdvihla obočie Bety.

„Nie, nie. Určite zelený. Ani čierny, ani hnedý. Zelený," krútil hlavou Keplowski.

Ošetrovateľka si nepatrne vydýchla:

„No tak ak bol zelený, tak to nebol had, ale zelená kobylka. A tá ako vieme, zachránila Ferda Mravca pred súdom od trestu. A taká kobylka nemôže byť jedovatá, nie?"

Vtedy na Betty vyvalil oči nielen Keplowski, ale aj seržant. No vzápätí si uvedomil, že medička sa takto snaží rozptýliť pacientovu pozornosť. Vzal ju za ruku a odviedol ju kúsok nabok:

„Počúvaj, ako to s ním vyzerá?"

„Bude v poriadku. V kurze nás učili prvú pomoc pri uštipnutí jedovatými plazmi. Až na nejaké výnimky z karibskej oblasti platí, že čím tmavší had, tým jedovatejší. Ak bol tento zelený, prežije to. Možno mu bude trochu zle."

Tom Kid sa s touto odpoveďou uspokojil. Vrátil sa ku Keplowskému a znova ho k sebe drsne pritiahol za popruhy: „Počúvaj, Keplowski. Nerád vidím vojakov povaľovať sa. Leda žeby boli mŕtvi. Ale ty nás všetkých prežiješ. Počuješ ma? Betty sa teraz o teba postará a ty nepovieš ani slovo. Do večera musíme byť na tom poondiatom vrchu, takže urobíš všetko pre to, aby sme mali čo najlepší čas. OK?"

Keplowski prikývol a seržant ho položil na zem. Kid odišiel a Betty začala s ošetrovaním:

„Pichnem ti protijed a niečo na povzbudenie. Budeš v pohode. Tej Ferdovej kobylky sa nemusíš báť."

„Čo to má byť?" zmraštil tvár Keplowski. „Aká kobylka? Čo za Ferdo? V živote som o tom chlapovi nepočul. Robíš zo mňa magora?"

Betty vyberajúc z lekárničky striekačku a ihlu sa zatvárila prekvapene:

„Ty si nepočul o Ferdovi Mravcovi? Boli toho plné noviny. Chlapík sa volal Frankie Mravec a bol z Chicaga."

Medička otvorila fľaštičku s akousi žltkastou tekutinou a ponorila do nej koniec ihly.

„No a ten Ferdo Mravec," pokračovala, „mal ženu, ktorú volali Bodkovaná Eleonóra. To preto, že bez červeného slnečníka s  čiernymi bodkami sa nepohla ani na krok. Mravec ju našiel v nejakom bare alebo tak nejako...Teraz sa trochu nadvihni, musím ťa pichnúť do ruky."

Keplowski ukázal rameno a Bety mu odborným zásahom zaborila ihlu pod kožu. Keplowski sa zamrvil a precedil pomedzi zuby: „A čo bolo ďalej?"

„Nó," prezerala si ranu Betty a začala si pripravovať ďalšiu injekciu. „Eleonóra mala milenca, o čom Ferdo, samozrejme, nevedel. Bol to nejaký Trevor. Senátor. Často rečnil v  Kongrese. Bol to taký chválenkár. Všade bol, všetko videl. No a keď sa o nich Ferdo dozvedel, prešiel ich autom v centre mesta. Trikrát, pričom raz dokonca stál na červenú. Dostal elektrické kreslo. Do basy však za ním priletela zelená lúčna kobylka a odniesla ho na neznáme miesto...Ták, koniec srandy. Túto injekciu ti musím pichnúť do zadku. Otoč sa."

Keplowski sa neochotne obrátil nabok a stiahol si nohavice. Betty s profesionálnou tvrdosťou ťapla pacienta po obnaženej polovičke a bez meškania do nej vrazila injekciu. Potom si zbalila veci a pokračovala v pochode.

Keplowski ostal ležať na zemi a  oddychoval. Uľavilo sa mu a zapálil si cigaretu. S tvárou obrátenou k oblohe nad čímsi tuho rozmýšľal. Napokon si sám pre seba povedal: „Do riti. Ten Ferdo musel byť frajer."

 

Kapitola ôsma.

 

Na hrebeni.

Na hrebeni

Vytrvalo sme kráčali po hrebeni. Všetci sme mali dosť, no najhoršie na tom bol Keplowski. Každú chvíľu zvracal. Prispôsobili sme tempo pochodu jeho silám, ale mal som pocit, že pôvodný zámer ešte v tento deň dôjsť na Little Simon dostáva trhliny. Moje obavy sa potvrdili, keď ma dobehol Tom Kid so znepokojujúcou správou:

„Keplowski je hotový. Už nemôže ďalej. Musíme zastať."

„Tu nie," namietol som a vytiahol som mapu. „Musíme dôjsť aspoň pod kopec. Pozri. Sme tu na tejto tenkej červenej čiare. Vedie až pod vrch Little Simon. Ak sa jej budeme držať, o trištvrte hodiny sme tam. Rozbijeme tábor a naľahko vybehneme hore. Pošleme nejakú správu na Indianu a  zajtra to dorobíme."

„Dnes to už nepôjde. Keplowski je fakt na sračky. Grcia za každým stromom. Aj Yves má čosi s nohou, ledva ju ťahá za sebou."

Bolo mi jasné, že keď to hovorí Tom Kid, bude to asi tak bude. Našli sme vhodné miesto a pripravili sa na byvakovanie.

Večer pri ohni Robsend znova čistil plameňomet. No poväčšine sme, až na pár výnimiek, zaľahli až nezvykle skoro. Chvíľu som zo spacáka pozoroval hviezdy a červené svetielka niektorej z našich majákových lodí a potom ma premohol spánok.

Na počudovanie, na druhý deň ráno bol Keplowski fit. Tábor sme opustili, ešte keď ranný opar dýchal chládkom noci. Sledovali sme tenkú červenú čiaru  a do hodiny sme naozaj boli pod kopcom Little Simon.

Povzbudení vedomím, že sme konečne dosiahli cieľ, chystali sme sa na výstup. Vtom však ku mne pristúpila Vysielačka Sue a podala hlásenie: „Správa z Indiany. Máme sa stiahnuť naspäť na Golden Mine beach. Naši útočia na druhej strane ostrova. Zrušili nám misiu."

„Máš to overené?"

„Hej, poslala som niekoľko overovacích kódov. Sedí to."

„Ok, pošli súradnice našej polohy, nech nám tu niečo nenasypú na hlavu," povedal som Sue a obrátil sa k rote. „Dnes to tu balíme. Viem, že ste sa všetci tešili na výhľad na more, no musíme to odložiť. Vraciame sa na pláž."

Nikto nehovoril, lebo každého mrzel rozkaz k ústupu tesne pred dokončením misie. Nedalo sa nič robiť.

Pláž Golden Mine nás privítala veľmi vrelo. Vyloďovanie bolo v plnom prúde a na pobrežie prúdili tony proviantu a výzbroje. Dokonca už bola zriadená aj kantína a čapovali v nej pivo. Bolo to síce zakázané, ale ľudia našej krajiny dokážu robiť biznis v každej zemepisnej šírke tejto planéty.

Keď nás videl provianťák, čo nám nenápadne čapoval pivo, nedalo mu, aby sa neopýtal: „Počujte. To ste vy včera posielali na Indianu koordináty?"

„A čo je ťa do toho?" zamračene som odvrkol.

„No ja nič. Len vraj boli také, že na Indiane si s nimi nevedeli rady. Nakoniec ich admirál hodil dvom bitevným krížnikom, aby tie súradnice preverili. Odvtedy o nich nikto nepočul."

Provianťák pivo, ktoré nám kvôli utajeniu čapoval do ešusov, položil na stôl a odišiel.

Pozrel som na Vysielačku Sue. Spomenul som si na jej objemové rovnice a binomický rozklad čísel, ktorými veľmi rada kódovala svoje správy. Potom mi mysľou prebehli obrázky dvoch krížnikov hrdo brázdiacich zvlnenú hladinu mora. Ale čo. Možno už boli staré. Uchopil som svoj ešus a poriadnym dúškom som sa napil piva.

 

 

Epilóg

 Kompletný výsadok

Po skončení vojny si seržant Tom Kid kúpil bicykel a  vyšiel s ním na Mount Everest.

 

Ošetrovateľka Betty dostala za netradičný prístup k záchrane raneného kamaráta Kongresovú medailu cti máčanú v čokoláde.

 

Robsend si založil vlastnú továreň na výrobu plameňometov a jeho majetok po jeho smrti v roku 1981 odhadli na 4,1 mld. USD.

 

Vysielačka Sue 20 rokov pracovala v NASA na oddelení komunikácie s mimozemskými civilizáciami. Kvôli tichu v éteri však požiadala o predčasný dôchodok.

 

Paul van Hyjznegen sa nikdy nevzdal svojho úmyslu nájsť v Slanskom súostroví poklad a zorganizoval niekoľko neúspešných expedícií. Jeho aktivity však vytvorili v tejto oblasti toľko nových pracovných miest, že sa stala atraktívnou dovolenkovou destináciou.

 

Yves ako prvý človek na svete rozobral a znova poskladal ventilátor z počítača.

 

Keplowski vstúpil do služieb Federálnej colnej správy a dohliadal na dodržiavanie embarga na dovoz tovaru z Iránu.

 

Miriam Lujza Vasquezová si v súčasnosti odpykáva nepodmienečný trest odňatia slobody v nápravnom zariadení v Mexiku za krádež v samoobsluhe.

 

Bob Esh sa dvakrát bez úspechu liečil na súkromnej psychiatrickej klinike a  dodnes sa  nevyrovnal s okolnosťou, že nevystúpil na vrchol Little Simon.



Poznámka: Ďalšie fotografie z utajovaného výsadku sa podarilo prepašovať pod tento odkaz
 
Súvisiace odkazy
· Hľadaj v téme Polienko z potuliek a vandrov
· Hľadaj v článkoch od autora: bobes


Najčítanejší článok na tému Polienko z potuliek a vandrov:
6 nocí v hamace aneb Slanské vrchy 2013

Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 3

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

Zdieľať na FB
"Tenká červená čiara" | Prihlásiť/Registrovať | 5 komentárov | Hľadať v diskusii
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosíme zaregistrujte sa

Re: Tenká červená čiara (Hodnotenie: 1)
Od: Ágo - Sobota, 18.02. 2012 - 18:54:59
Bobeši i sebevětší gratulace nedokáže vyjádřit, jak moc se ti ten článek povedl. Nic lepšího jsem tady ještě nečetl. A kdyby to mohl číst třeba E.M. Remarque, určitě by některé své romány pozměnil. Scénáristé Bratrstva neohrožených a Pacifiku by se také mohli lecčemus přiučit. A představ si, kdyby Rowlingová poslala Harryho Pottera mezi trampy. A nakonec jsem rád, že ses držel strohých faktů a nic jsi nepřibarvil.

Re: Tenká červená čiara (Hodnotenie: 1)
Od: kepo - Pondelok, 20.02. 2012 - 17:02:11
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com
Veľmi dobré čítanie. Pre mňa, ako účastníka vandru brané síce asi v inom kontexte ako by to bral bežný smrteľník, ale fakt som dlho nič tak dobé nečítal. Vie!!!! Pridá!!!! ;-))
P.S.: Odvtedy si dávam bacha na hady, hlavne tie tmavšie ;-)))

Re: Tenká červená čiara (Hodnotenie: 1)
Od: Kidak - Pondelok, 20.02. 2012 - 19:04:05
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://www.osadnici.com
Kamaráti, nebudem sa tu pasovať za literárneho kritika (ani za falošného), som len obyčajný štyridsaťročný chalan :) ktorý doteraz prelúskal celkom slušnú kôpku knih (aj keď to v mojom pravopise niekedy napočudovanie škrípe;). Takže myslím, že viem (aj keď obmedzene) oceniť slušnú beletriu. A tento Bobešov ,,článok" (aké hanlivé označenie) je podľa mňa o level vyššia liga ako slušná beletria.
Len ľutujem, že ho nemožno doceniť ,,na doraz" bez osobného poznania dotknutých postáv a tiež atmosféry, ktorá nás na tejto ,,výprave" úplne pohltila.

Re: Tenká červená čiara (Hodnotenie: 1)
Od: bobes - Utorok, 28.02. 2012 - 16:09:18
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Kamaráti, ďakujem vám za krásne slová. Pravda je, že nie každý rozumie alegóriám, ktoré jednotlivé scény môjho rodokapsu prezentujú. Písal som to však pre tých, čo sa vandru zúčastnili a rátam s ich obrazotvornosťou a znalosťou postáv. Nech mi je však dovolené dúfať, že ostatní čitatelia budú môj text brať ako uletené dobrodružné čítanie pre zábavu.

Ágovi môžem povedať, že pri písaní mi Harry Potter skutočne chodil po rozume, ale nevedel som ho do tej témy napasovať. Nabudúce však môžem náš vander situovať niekde na Venušu a Vysielačka Sue bude kapitánka 3. stupňa, čo použitím číselných matíc a Wronského determinatu rozbije nejaký šialený kód. A prostredníctvom neho naštartuje vesmírnu loď, ktorá tam zhavarovala pred 200 rokmi, odvezie nás domov a všetkým nám tak zachráni život. A Robsend holými rukami rozdrapí votrelca na tri kusy...

Vidím to tak, že postupom času nám bude stačiť vybehnúť na dva dni do bufetu v Kysaku a ručím vám za to, že na stránkach našej stránky zažijeme také vandre, o akých sa tu nikomu ani nesníva.:)
Bobeš
Re: Tenká červená čiara (Hodnotenie: 1)
Od: Kidacka (tomeckova@pobox.sk) - Štvrtok, 08.03. 2012 - 15:13:38
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
 
Samozrejme, ze ocakavam clanok, kde dostane moja postava o dost viac miesta... :) Napr. ako Lujza Vasquezova... Fakt som sa vyborne zabavila a myslim, ze tieto nove mena mi este dlho budu chodit po rozume. Uz sa tesim na Jarnik, kde bude Robsend, Lujza a van Hy... a na ine meno im urcite nepridem.
Pa
obrazok
OSAdníci.com
Powered by United Nuke
obrazok
obrazok obrazok ClankyOSAdne ForumK stiahnutiuPrihlasenienapis nam