Pán Iľko sa s pánom Jurčovičom zhodli na tom, že najbližší víkend bude teplý a suchý a tak som si ,,odfajkol" počasie ako poslednú splnenú položku
Na Košickej stanici nastúpili Sendy s Kiďačkou (uštipačníci zbytočne nerozoberať!), ja som podľa plánu pristúpil v Ťahanovciach, Bobešovci v Kysaku. Plán výpravy bol jasný po centrum obce Slovinky, ďalej to bola už len vec dohody (tu sa asi Sinayovci pousmejú). Dohodnúť sa nebol žiadny problém, ktorýmkoľvek smerom by sme sa pustili čakala nás nádherná, slnkom presvietená jesenná príroda. A tak mi bol odobrený návrh pustiť sa zo Sloviniek Poráčskou dolinou.
Dolinou vedie nenáročný ,,červený" turistický chodník končiaci v obci Poráč. Tohto roku ho však jarné a letné výdatné dažde takpovediac zatraktívnili tým, že v niektorých miestach zmenený tok koryta potoka, ktorý dolinou preteká, zmenil šírku a smer tohto chodníka, v dvoch prípadoch dokonca chodník vymazal z mapy sveta. Posledné zmieňované ocenila najmä Alenka, čím jej týmto vzdávam hold.

Ešte spomeniem ako málo chýbalo, aby sme tento vander živili Bobešovcov z vlastných skromných zásob. Bobeš ako nosič rodinného proviantu sa v istej nestráženej chvíľke sebecky zbavil žobradla (nechal ho akože pohodené v tráve na kraji cesty). Po polhodine strategicky kladených otázok koľko žrádla nesie Sendy a ja so Zuzkou si to rozmyslel, a sklamaný sa po žobračenku vrátil. Aby ale aspoň trocha ulahodil svojmu pokrivenému charakteru priložil svoju USArnu k môjmu baglu na môj chrbát.
Čas na obedňajšiu prestávku dozrel pri rekreačnom stredisku Úsmev, kde sme sa pre ,,pohostinstvo mimo prevádzky" obslúžili z vlastných zásob, Sendy dokonca servíroval aj kávu. Aby sa nám skonzumovaná poživeň neukladala do tukových vankúšov vymyslel som prekonať výškové metre, ktoré chýbali k zdolaniu hrebeňa čo najrýchlejšie. Na to mi perfektne vyhovovala blízka zjazdovka. Zatiaľ čo som udával smer spriaznené duše (Sendy a Kidačka) niečo ,,vážne" preberali a Bobešovci v pozadí zbierali nami prípadne postrácané veci.
Približne v takomto poradí sme dosiahli hrebeň oddeľujúci Poráčskú dolinu od Lacemberskej. Hrebeňom po novom vedie zelená turistická značka končiaca v Slovinkách. Prechádza aj Suchincom, neďaleko ktorého je dožívajúci zrubík, avšak v exkluzívnom prírodnom prostredí. Keďže tam sme chceli rozbiť tábor nechali sme sa touto novou zelenou značkou pokojne viesť a uchvátení prírodnou scenériou hrebeňa sme si skoro nevšimli Vysoké Tatry trčiace v diaľke severne od nás. Neskôr nás pobavil nekonvenčný prístup poľovníka - ochranára na 4x4 offroad - e, o tom ale radšej osobne, niekde pri pive.

Na Suchinci sme nabrali vodu do všetkých možných nádob (plánovalo sa variť veľa, veľa čaju), dokonca sme boli nútení vypiť na mieste aj Kiďačkin liter suchého červeného a pobrali sa známym chodníkom k táborisku. Postavili sme stany, pochválili Sendyho novú lásku - samonafukovaciu karimatku a rozložili oheň, čo vzhľadom na tony suchého dreva v okolí zrubu nebol sebe menší problém. Bobešovci pre svoju premiéru v tejto ,,destinácii" rozhodli sa spať v zrube. Ráno sa z toho vytešoval len Bobeš, Alenka jeho entuziazmus rozhodne nezdieľala. Atmosféru pri ohni pre jej štandardnosť obšírne rozpisovať nebudem, spomeniem len, že Bobeš vypil toľko nealka, že potom, čo sme zaliezli do pelechov bol do rána 4x (slovom štyrikrát) na malej, začo mu Alenka ráno tiež ,,poďakovala".
Ráno po raňajkách a káve v tábore po nás neostal ani smrad a držiac sa zelenej značky z minulého dňa klesali sme pomaly do Sloviniek. Cestou Sendy objavil peň doslova obsýpaný Hlivou ustricovou, o večeru bolo v ten deň teda postarané. V Slovinkách sme stihli dve pivká a už len busovlak nás každého vypľul pri rodnej hrude.
Kiďak.
Poznámka: Ďalšie fotografie z vandru nájdete vo fotogalérii