Rumy s kofolou (ja) a pivá (Bobeš) rýchlo zahnali chmúrne myšlienky a začínajúci dialóg nechal šípiť, že dnešný večer pri táborovom ohni ešte zažije kvalitné interpretácie myšlienok. Trek na Skalu ubehol štandardne, najexponovanejší úsek tesne pod bivakom sme pre silnejúcu tmu šli popamäti-pohmate. Všade dookola popadané drevo uľahčilo založenie ohňa. Už sme len natiahli celtu, vytiahli žracáky, ešusy a pustili sa do ,,stolovania“. Stolovalo sa až do polnoci a nebyť nad nami Damoklovho meča, v podobe budíčka o 5:00, vydržali by sme s ľahkosťou motýľa aj dlhšie. Ťažké mračná, ktoré nám viseli nad hlavami po celý deň, nijak našu existenciu neohrozili ani po zbytok noci. Ako by nám dávali ešte poslednú šancu pred apokalypsou.

   Budíček ráno o 5:00 nebol až taký kritický, keďže Bobešovi aj mne bolo treba akútne vyprázdniť mechúr. Čaj s rumom je vraj močopudný. Ľahké raňajky s kávou za tmy mali svoje čaro. Za tmy sme taktiež vyrazili do Margecian, kde nás už čakala trojčlenná tlupa bratov Čechov. Na kúpu cestovného dokladu ostávala posledná minúta a tak sme sa s Radkou, Ágom a Tomášom poriadne zvítali až v motorke smerujúcej cez Gelnicu, Švedlár, Stratenú, až na Červenú skalu. A tam sa na nás zniesol prvý dážď. No dážď, ono to boli len také ľahké kvapky v podobe prehánok, ktoré nás z prestávkami ,,osviežovali“ až po Veľkú lúku na Muráni. Kone, ktoré sa tam pásli by potešili dušu každého romantika. Bolo ich tam asi 80 tmavých krásavcov. Ágo tam fotil so svojou novou digisuperzrkadlovkou ako o život. Verím, že z toho aj niečo zverejní.

   Jeho plán, prespať na verande Chaty pod hradom, sa zdal byť vzhľadom na mrholenie, ktoré sa menilo na dážď silnejšieho charakteru ako veľmi dobrý. Z Veľkej lúky pod hrad je to slabých 20 minút, no dážď naberal na sile a tak sme si vcelku vydýchli, keď nás privítala vľúdna, suchá a zasklená veranda. Ágo spomína, ako tu raz spala 14-členná banda trampov a mne hlavou blysne myšlienka, že v tejto päťčlennej medzinárodnej zostave to bude luxus. Počiatočné plány, ako si budeme kuchtiť na otvorenom ohni kazí už teraz prietrž mračien a tak pragmaticky vyťahujem varič s bombou a ide sa na vec. To isté robí Radka a o chvíľu už klokotajú dva kotlíky na ,,umelom“ ohni. Mimo náš úkryt padajú z neba tony vody, chudák starý odkvap na streche nestíha prehĺtať toľké množstvá daru nebies. Musí to už byť dávno, čo som zažil prietrž, ktorá trvala poldruha hodiny ako táto. Ale aj tá nakoniec stratila na sile, až dážď ustal.

   Posilnený neskorým, no skvelým obedom ala Radka využívam možnosť bez zmoknutia vyšliapať si na Muránsky hrad a nasať trocha slovanskej histórie. Pridáva sa ku mne Bobeš aj Ágo s Radkou, Tomáš dobrovoľne stráži náš ,,hrad“. Na Muránskom hrade si ozrejmujeme historické fakty, Ágo stíha popritom aj poľovať s fotoobjektívom. Asi po polhodine prvý krát zahrmí. Domnievam sa, že sa mi to len zdá, veď nad Muráňom a ďalej na západ už prenikajú cez mračná prvé slnečné lúče. Hrmenie druhé! Obzriem sa z rozhľadne aj smerom na východ a tam... Akoby som hľadel do Tolkienovej temnej oblohy z Pána prsteňov. Toto bude zlé... Tretie hrmenie už presvetlí oblohu a prvé (ďalšie) kvapky vody padajú z neba. Pri ústupe z hradného rumoviska podvedome zrýchľujeme krok. Bobeš to robí evidentne najlepšie. V lese je šero, vlastne skoro tma, chronologické striedanie sa záblesku a hromobitia podfarbuje monotónny hukot valiacej sa vody. Je tak do 5 stupňov nad nulou. Do nitky zmočení, po jednom vchádzame do nášho suchého útočiska. Neviem sa zbaviť čudného pocitu, že sa nám Tomáš popod fúzy škerí. Pokiaľ zovrie voda na čaj, za sklami verandy už jednoznačne vládne tma, len na zlomok sekundy nebo zažiari ako cez deň a o sekundu-dve neopísateľný rachot. Neborák odkvap už opäť nestíha.

   Ako prvý som si pripravil pelech ja, ale všetci akoby len na to čakali. Okolo ôsmej večer si Bobeš s Tomášom ešte vymenia pár doplňujúcich informácií ohľadom Migu-21 a jeho modifikácií (zabudol som poznamenať, že títo dvaja sa teda stretli...) a jeden po druhom zaspávame. To sa ale len domnievam, nakoľko som odpadol prvý. Ráno svorne konštatujeme, že pršalo celú noc, prší stále a ešte dlho bude. Tomáš mysliac si, že pozdvihne náladu, číta predpoveď na nasledujúce dni. Či tá Sodoma Gomora zlepšila morálku Ágovi a Radke, o tom pochybujem. Mne však áno. Ja aj Bobeš, na rozdiel od tých nešťastníkov, budeme spať večer doma. Tak sa ešte spolu naraňajkujeme, s Bobešom si balíme svoje sakypaky, lúčime sa s bratmi Čechmi a v duchu si prajeme, aby sa stal zázrak a aspoň trochu sa im zlepšilo počasie.

   Po červenej do Muráňa je to necelá hodinka. Všade naokolo vidieť stopy po včerajšej smršti. Potoky dažďovej vody sa tvorili všade naokolo. Kombináciou autobusu a dvoch vlakov prichádzame do Kysaku, kde sa so mnou Bobeš lúči. O 20 minút som v náručí rodiny a domova aj ja.

   Teraz, necelý týždeň po akcii sa už dokážem tešiť na najbližší vander. Aj preto, že viem kde to bude a poviem Vám, máte sa na čo tešiť!!!

Kiďo.