Začali sa zlietať ako osy na melón. Kepo s Kajou a Sašou nastúpili v Košiciach, Kiďak s Dominikom v Kysaku. Na stanici v Prešove pri prestupovaní do ďalšieho vlaku sa k skupine ešte pripojil Bobeš so Stevem. Úsmevy na tvárach všetkých zúčastnených (aj Steveovej) napovedajú, že nálada je dobrá, že sa blíži niečo, načo všetci čakajú, že sú tu dobrovoľne.

Tak sa zalomia palce, niekoľkokrát sa ozve , Ahoj !´ . Po dvoch zastávkach banda vystúpi v Kapušanoch pri Prešove a začne sofistikovaná hra, kto presadí najviac zo svojich plánov. Hneď na úvod začne ťahať za dlhší koniec Kepo a tak o chvíľu kamaráti sedia v krčme a podľa veku si rozdelia pivo a kofolu. Padne pár tém, pár pollitrov, kým sa bágla opäť ocitnú na ramenách. Tu preberá opraty (očakávane) na dlhú chvíľu Bobeš a vedie skupinu veselých osôb rôzneho veku aj pohlavia na Kapušiansky hrad. Nad hlavami visia ťažké mračná, ale niektorých jedincov zaujíma viac kedy skonči tvrdé stúpanie. Aj cez opakované naliehanie sa však nič nedozvedia, asi preto, že tí ktorí to vedia, pre kyslíkový dlh nemôžu hovoriť.

Pri hrade sa všetci poschádzajú a nastáva ďalší menší problém a to ten, že viac-menej tá istá frflajúca skupina z pod kopca dostáva neprekonateľný hlad. A tak sa pred samotnou prehliadkou ruín Kapušianskeho hradu výdatne stravuje. Po poslednom chlebe s paštétou a cibuľou ,,archeológovia" prelezú hrad skrz-naskrz a keď nič historicky cenné nenájdu (okrem úžasných zážitkov) poberú sa za ďalším šťavnatým sústom, ktorým má byť Šarišský hrad. Cesta k nemu je však dlhá a ako sa ukáže neskôr aj nevyspytateľná. Štrekou k nemu míňajú potlachovisko so silným náboženským vplyvom a neskôr Fintický kameňolom až dorazia do sedla medzi Strážami.

Tu Bobeš sebavedome navrhuje vyškriabať sa na menšiu zo Stráží (Lysá Stráž), jeho návrh je však (aj pre silnejúci dážď) valnou väčšinou bleskovo zmietnutý zo stola. Rada starších preto hľadá miesto na tábor podľa kritérií ,,čo najďalej od chodníka" a ,,čo najrovnejší plac". Keďže les, kde sa nachádzajú je z kategórie ,,veľmi mladý" zašiť sa nie je žiadny kumšt. Horšie je to už s tým rovným placom, ale nádej umiera posledná, tak o nejakú chvíľu už stoja tri stany na premočenej hline a buduje sa provizórne ohnisko. Akurát včas, pretože začína liať ako z krhly a listy zo spriatelených stromov už dlho dážď zadržiavať nezvládnu.

Oheň hodinu za hodinou naberá na sile, s varením teda nie je problém. Po jedle sa podáva horúci čaj, medzi otcami koluje aj niečo tuhšie. Aj keď stále prší, pri ohnisku je tak príjemne, že si to vlhko nik neuvedomuje a prepierajú sa všakovaké témy, počnúc filmovou tvorbou a končiac druhou svetovou vojnou...proste - klasika. Pred polnocou si už každý sníva svoj sen, akurát nad ránom ho na chvíľu pretrhne nejaké stokilové prasa, čo šlo okolo. Kepo ho však svojim agresívnym cigaretovým kašľom odporúča niekam a spí sa ďalej až do ranných hodín.

Deň začína ako z rozprávky, obloha bez mrakov, len Oskar sa infantilne škerí. Bobeš to s Lysou Strážou skúša opäť, tentokrát úspešne. Bágla schované v húštine, trampi šliapu len na ľahko. Vrchol však dá aj tak riadne zabrať, nepomáha tomu ani vcelku slušné vedro. Na vrchole sa odkrýva nekonečný výhľad na okolie aj s najbližšou destináciou, ktorou sú Gregorovce. Po archívnom fotografovaní sa po bágla už ide o poznanie ľahšie. Prezliecť sa do kraťasov sa javí ako dobrý nápad.

Do Gregoroviec dorazí pozemná pechota doslova za päť minút dvanásť, aby stihla doplniť proviant v jediných potravinách v širokom okolí. Majú v pláne posedieť počas obeda v miestnom pohostinstve. Tento skvelý plán im kazí fakt, že krčma sa otvára až o tretej hodine poobede. Pokračovať do spriatelenej dediny za pivom a kofolou pre zmenu naruší silná letná búrka s tendenciou prívalového dažďa. Jediným úkrytom sa zdá v danej chvíli nový miestny kostol. Po hodine sa parta lúči ako s kostolom, tak s pánom farárom (mimochodom veľmi milý človek) a vytýčený cieľ Šarišský hrad sa  pomaly začína napĺňať. Pri hlavnej výpadovke z Veľkého Šariša na Šarišské Michaľany sa plán ale náhle mení a to z dôvodu vyše polmetrovej zmočenej trávy a absencie čo i len symbolického chodníka smerujúceho pod Šarišský hrad. Alternatíva pokračovať hodinu frekventovaným asfaltom pod znova rozpáleným slnkom si rýchlo berie svoju daň v podobe kritického úbytku fyzických, ale hlavne psychických síl.

V Šarišských Michaľanoch v pohostinstve na futbalovom ihrisku už čaká avizovaný technicko-zásobovací štáb so seržantom Alenkou a desiatnikom Emou. Rýchle zvítanie, rutinné doplnenie energie už trvá o nejakú hodinu dlhšie. Presun do Bobešovho hlavného štábu v miestnej záhradkárskej oblasti je bezproblémový. Tam už čaká na tulákov vývar z kohúta a neskôr Bobeš ukuchtí svoj prvý guláš v živote (ráno sa dušuje, že nie posledný).

Tentokrát stany majú kvalitný trávnatý a hlavne rovný podklad a tak sa niektorí z prítomných podvedome tešia do spacákov. To ale ešte chvíľu potrvá nakoľko sa pri ohni rozbieha maratón filozofických tém. Ten vydrží až do skorých ranných hodín. Teória, kto posledný zaľahne, ten posledný vstáva sa stopercentne napĺňa. Po výdatných raňajkách sa plánuje dobiť vrchol v podobe Šarišského hradu. Keďže Kepovci majú časový sklz a musia stíhať najbližší vlak do rodného mesta, podujme sa na to Bobešova frakcia spolu s Kiďakovou.

Za viac ako dobrého počasia im to netrvá dlhšie ako pol druhej hodiny. Na Šarišskom hrade vládne pokojná atmosféra, niet tu ani človiečika, len miestne kozie osadenstvo robí milú spoločnosť. Opäť niekoľko archívnych fotografií a vrcholovú skupinu núti zostúpiť do základného tábora blížiaca sa búrka. Po skvelom obede ala Alenka and Kiďak sa Kiďakovci lúčia z Bobešovcami, nechávajú za sebou ich ranč, nastupujú na vlak do Košíc a tým sa vander po Šariši oficiálne končí...

                                                              ...Kiďak...