Ako u mnohých vandrákov ani u nás nie je zvykom končiť tulácku aktivitu vyhasnutím posvätného jesenného ohniska. A tak tu v skratke opíšem, čo sme ,,vonku" zažili v tomto pestrofarebnom období a to tak, že tu zhrniem hneď vandríky dva. Jeden októbrový a jeden novembrový, nakoľko bol medzi nimi prestoj slabých 96 hodín...
Čergov
Októbrový Čergov začal vskutku pozvoľna. Stretnutie na SAD-ke v sobotu o 11:00 je toho dôkazom, ale keďže osadný guru sa tváril sebavedome (tento krát to všetko precízne naplánoval on) , nijak vážne som sa nevzrušoval a cestu busom do Prešova som si v rámci možností užil. V Prešove sme vymenili bus za vlak a po trojnásobnej kontrole, kde to máme vlastne vystúpiť, pri jednom pive už len čakali na stanicu Hertník.
Po necelej hodine sme sa dočkali a vedení zelenou značkou prechádzajúc miestnym pohostinstvom, rozoranou a vodou presiaknutou lesnou cestou, neskôr už suchou hrebeňovkou zaliatou tisíckou farieb, naväzujúcou na spevnenú lesnú cestu, došli až do sedla Čergov. V miestnej horskej chate (skôr chatiske) rovnomenného názvu ochutnali ponúkané pivo a vydali sa na vrchol Čergov, na ktorý nám to malo trvať asi pol hodiny po modrej.
Že ,,malo" neznamená hneď ,,musí" som sa presvedčil po tom, čo Kepo sebavedome (opäť) určil smer a tak nevedomky sa trampíci od cieľa vzďaľovali a nie naopak, ako to bolo v pláne. Vďaka mne sme neskončili niekde v Miškolci, ale predsa len na Čergovskom kopci, aj keď asi s hodinovým meškaním. Za šera sa zrub nehľadá ľahko, obzvlášť, ak ste na konkrétnom mieste po prvýkrát. Asi aj preto Vedúci cítil potrebu pod ťarchou svedomia získať nejaké body na svoju stranu. To sa mu nakoniec podarilo a my sme noc namiesto v mojom stane strávili v zrube zvanom Drina.
Štandardy takého večera nemusím opisovať, dodám, že sme zaľahli tesne pred druhou hodinou rannou. Po raňajkách už to šlo ako po masle (hrebeňovky nebývajú také vyčerpávajúce, keď už na tom hrebeni ste), kopírujúc červenú značku. Minuli sme Chochuľku, pod ňou turistickú chatu Encián, zdolali Bukový vrch. To všetko až v sentimentálnej atmosfére, k čomu dopomohlo aj špičkové jesenné počasie.
Na Šoltysovej poľane sa k nám pripojila modrá značka držiac sa nás až na vrchol Žobrák. Tu miestni aktivisti (predpokladám) postavili štýlovú rozhľadňu s integrovanou útulňou, čo podľa môjho názoru ocení mnoho romantikov prechádzajúcich okolo. Červenej sa držíme ešte asi hodinu, až po kostol dediny Hervatov. Tu sa vander defacto končí, ostáva už len kombinovaná cesta do Košíc...
Spišské Vlachy
Novembrové Spišské Vlachy sme už zažili mnohokrát, po prvýkrát však s deckami. Do vlaku v sobotu ráno som s juniorom pristúpil v Ťahanovciach trochu riskantne, keďže som nič netušil o odstávke jedného úseku trate a vláčik nám pristavil v protismere. Takže trocha adrenalínu, len tak zľahka na začiatok. Vo vlaku mi tvár znetvoril úsmev hneď po tom, čo som zhliadol Naštu, ktorá sa z rodinných dôvodov nemala Vlachov zúčastniť a ktorá nám aj so svojimi podarenými ratolesťami tak pripravila extra dávku humoru. Takže hodina vo vlaku ubehla rýchlo, spomeniem len zeleninu a ovocie, ktoré sa milej Nastenke rozsypalo z "bágla" po celom vagóne a ktorá ho zbierala s výrazom, že vôbec nepatrí jej.
Vo Vlachoch nás už ,, čakal" krčmár v staničnom bufete, tak sme mu spravili radosť a dali si pár kofôl a možno aj nejaké pivo. Vonku zúril Oskar, tak nám uja krčmára opustiť nerobilo až také muky. Decká vyskúšali šarkana (raz aj ja...ach jaj), no vzhľadom na absolútne bezvetrie sa ubehali skoro na smrť.
Cesta na zrub je už rutinou, no pre omladinu sa cesta po koryte výdatného potoka zdala veľmi motivujúcou, pre Dominika až tak, že sa rozhodol okúpať. Zrúbik bol opustený, tak sme ho rýchlo zaplnili do posledného miestočka. O tom by vedela rozprávať Saška, ktorú celú noc okopával akčne spiaci Jurko, tuším schytala aj nejaký ten lakeť...auuu. Nedá sa však len zabávať, preto sme zrenovovali strechu " fungel" celtou a dúfam, že tak predĺžili životnosť zrubu o pár rokov.
Potom sa už len kuchtilo, dochucovalo, riedilo, do toho som občas niečo zabrnkal na gitare. O deťoch sme takmer nevedeli, zamestnali ich kartové hry, nás zase degustácie vín....Po desiatej v noci prítomných uspal dážď (okrem Sašky), ráno mu však už došli sily. Raňajky, pobaliť sa, fotka do archívu a už skupina tiahne včerajšou cestou späť.
Na stanici máme čas, tak oslavujeme Kepove meniny, nastupujeme do vlaku a plánujeme najbližší vander do Ružínskej jaskyne...
Kiďak.
Poznámka: ďalšie fotografie z vandrov sa nachádzajú vo fotogalérii
