obrazok
obrazok
obrazok   obrazok
obrazok
Chodníky v OSAde


Prihlásenie
Súkromné správy
WEBmail
Napíšte nám
Fórum
Fotogaléria
Návštevná kniha
Úschovňa súborov
Odporučte nás
Podporte nás


Zaslať článok
Archív článkov
Témy článkov
K stiahnutiu
Kalendár akcií
Banner k stiahnutiu


Vyhľadávanie
WEBové odkazy
Vyhľadávač spojov
Mapa sveta


Mapa stránky
Zoznam OSAdníkov
Štatistiky OSAdy
Otázky a odpovede
Nasledujúcich 3 udalostí
jún 2017
  1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  


30/06/17 - 02/07/17
Kurací vander
08/07/17
Ivan
Iné actions
Meniny
Narodky
Oslavy
Vander
Zo zvadiel
Oznámiť udalosť! Oznámiť udalosť!
Úschovňa súborov
Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár!
:: Póčo :.
Počasie Košice
obrazok Nájdené na WEBe: Zálesácka abeceda II.
obrazok
Publikované: Štvrtok, 06.09. 2007 - 00:00:00 Od: z WEBu
Rady a návodyPokračovanie článku " Zálesácka abeceda I."

Nôž

 

Nôž patril medzi prvé pracovné nástroje človeka. Slúži rovnako dobre pri príprave potravy, jedení, odrezaní konára, prerezaní povrazu ako aj na obranu.
Nôž Vás bude sprevádzať prírodou na každom kroku, ako verný pomocník a priateľ, preto treba jeho výberu venovať náležitú pozornosť. Vyvarujte sa nákupu lacných nožov, pretože sú vyrobené z nekvalitnej ocele, rýchlo sa otupia, pri brúsení sa z nich odoberá veľké množstvo materiálu, čím sa rýchlo znehodnocujú. Medzi kvalitné nože patria nože vyrobené z ocele 440 C ocele UC 441 a extratvrdej ocele 57/58 RC. Tomu však zodpovedá aj ich cena.
Pri výbere noža treba venovať pozornosť okrem materiálu aj tvaru jeho čepele.





Najvhodnejší je tvar čepele odvodený od noža Bowie Tento nôž vstúpil do histórie v roku 1830 a preslávil ho sám jeho tvorca James Bowie, úspešný obchodník, ale tiež skúsený bitkár. Bol to nôž s dlhšou a dostatočne ťažkou čepeľou umožňujúcou účinný sek zhora, ale tiež mierne prehnutým ostrím na chrbte a s ostrým hrotom, aby bolo možné viesť útok aj zdola nahor a využiť tak spiatočný pohyb ruky po seku. Hrot čepele bol v strede, aby bol dobre vedený a kontrolovateľný pri priamom výpade

noz Bowie

Charakteristické znaky noža Bowie sú predovšetkým čepeľ dlhá 23 až 33 cm, široká 3,8 az 5 cm a 3 až 4,5 mm hrubá. Z ostrého, v ose umiestneného hrotu vychádza 10 až 13 cm dlhé, najčastejšie mierne prehnuté chrbtové ostrie. U niektorých typov nožov je toto ostrie iba naznačené ako takzvané "falošné ostrie"

Okrem tvaru čepele je dôležitý aj jej prierez.

Jednoduchý klinový prierez, tiež V profil)

majú iba nože s úzkou a tenkou čepeľou (malé vreckové nože, záhradnícke nože)

Klinovy prierez

Prierez s dvojitým klinom

majú čepele starších alebo lacnejších nožov. Je nevýhodný na hrubej čepeli, pretože sa obrusovaním rozširuje. Naopak vyhovuje tenkým a širokým čepeliam nožov určených na prípravu stravy (krájanie chleba, zeleniny a podobne)

Dvojity klin

Polodutý výbrus

majú najčastejšie tábornícke a lovecké nože. Tento výbrus, ktorý pri dostatočnej hrúbke čepele v jej chrbtovej časti má malú, ale z hľadiska pevnosti ešte vždy dostatočnú hrúbku na vytvorenie odolného ostria. Obrusovaním sa hrúbka čepele v mieste ostria nemení a čepeľ ľahko vniká do materiálu pri rezaní.

Poloduty vubrus

Konkávný (celkom dutý) výbrus

je vhodný a používaný iba u sťahovacích loveckých nožov, pretože ich ostrie síce dobre vniká do materiálu, má však malú priečnu pevnosť a ľahko sa vyštrbí. Hrubší chrbát čepele zabezpečuje, že sa pri práci "nevlní".

Konkavny vybrus cepele

Popis jednotlivých častí univerzálneho noža

Čepeľ 1 niektorých nožov má pri svojom koreni vybranie pre ukazovák 3. Výbrus čepele 4 prechádza do ostria, ktoré má priamu časť 5 a oblúk 6. Väčšina čepelí je zakončená hrotom 7. Na chrbte čepele 9 býva v prednej časti falošné ostrie 8 a pri koreni vrúbkovanie 10 na opretie palca. Záštita 11 je súčasťou rukoväte 2, ktorá je zakončená hlavicou 12. Vybrania 13 pre prsty umožňujú istejšie držanie a vedenie noža pri práci.

Popis casti noza


Brúsenie noža

Na brúsenie noža zvyčajne postačuje dvojstranný brúsny kameň (kameň s hrubozrnnou a jemnozrnnou stranou). Hrubozrnná strana slúži na vytvorenie profilu ostria a jemnozrnná strana na jeho vyhladenie.

  • Čepel noža musí byť pred brúsením čistá a zbavená mastnoty.
  • Brúsny kameň musí byť pred brúsením čistý a dobre nasiaknutý vodou, preto ho pred brúsením ponorte na 20 az 30 minút do vody. Počas brúsenia je potrebné kameň často oplachovať vodou, aby sa z jeho povrchu odstránila sivá pasta. Táto pasta zanáša póry kameňa a kameň neostrí ale otupuje.
  • Tak ako kameň aj čepeľ noža je potrebné počas brúsenia oplachovať vodou.
  • Počas brúsenia má byť na povrchu kameňa vždy vrstvička vody.
  • Pri brúsení pohybujte nožom po kameni vždy proti ostriu, šikmo od rukoväti ku špičke noža, akoby ste chceli z kameňa odrezať tenký plátok.

Brusenie noza

  • Čepeľ je potrebné brúsiť vždy niekoľkými ťahmi po kameni z jednej strany a potom z druhej, tak aby vznikal súmerný klin.
  • Krátku čepeľ veďte po kameni na jeden ťah po celej jej dĺžke. Dlhú čepeľ brúste po častiach, tak, že s každým novým ťahom postupujte po ostrí o kúsok ďalej až ku špičke noža.
  • Počas brúsenia je potrebné starostlivo dodržiavať odklon čepele od kameňa. Podľa typu noža a Vašej voľby má byť 5 až 10 stupňov.
  • Brúsny kameň je potrebné po skončení brúsenia dobre opláchnuť (najlepšie pod tečúcou vodou) a nechať vysušiť.

Niekoľko zásad pre zaobchádzanie s nožom

Nôž nepoužívajte ako:

  • skrutkovač ani kladivo
  • páčidlo na otváranie debien a vyťahovanie klincov
  • otvárač na konzervy
  • dláto, alebo klin na štiepanie dreva
  • kolík, nezabodávajte ho do zeme, poškodzuje sa tým ostrie
  • ražeň, chráňte nôž pred ohňom a žiarom, zahriatie mení zakalenie ocele a zmäkčuje ju


Oheň a ohniská

Oheň združoval ľudí už od pradávna. Stal sa pre človeka nepostrádateľným. Slúžil mu ako zdroj tepla, svetla, bol potrebný pri úprave potravy.
Človek najprv prijímal oheň ako dar bohov, nevedel si vysvetliť blesk, ktorý zapálil a ničil. V období posvätnosti ohňa, kedy rodový oheň nesmel vyhasnúť, bol strážený a rod sa vždy sťahoval aj zo svojím ohňom na ďalšie miesta. Neskôr sa človek naučil zapáliť oheň trením.
Od dávna platilo, že kto bol prijatý do kruhu ohňa, stával sa priateľom. Tento zvyk sa dlho zachovával u niektorých indiánskych kmeňov, traperov a lovcov kožušín na ďalekom severe, u zlatokopov na Klondike a inde.
Oheň je plný kúzla a romantiky. Každý z Vás preto iste rád zasadne ku plápolajúcemu ohňu s dobrými kamarátmi.


Niekoľko zásad pri zakladaní ohňa

  • Miesto pre oheň volte tam, kde nehrozí nebezpečie požiaru. Oheň nerozkladajte v blízkosti kríkov, slamy a podobne. Dobre prezrite miesto, či podklad nie je tvorený rašelinou alebo zhnitými koreňmi stromov, ktoré tlejú pod zemou a požiar môže vypuknúť neskôr na inom mieste.
  • Z okolia ohniska odstráňte suché lístie, ihličie a trávu.
  • Na miestach, kde existuje staré ohnisko nezakladajte nové. Použite už existujúce ohnisko
  • Ideálnym miestom pre budovanie ohniska je hlinený, kamenný alebo pieskový podklad. V takomto prípade sa ohnisko iba ohraničí kameňmi.
  • Na trávnatom podklade sa ohnisko zakladá nasledovne: Odstránia sa drny trávy, ktoré sa navlhčia a uložia to tieňa. V žiadnom prípade týmito drnami ohnisko neoblakadajte! Na obloženie ohniska použite kamene (Nie je vhodné použiť kamene čerstvo vytiahnuté z potoka, pretože v žiari praskajú.) Pri odchode ohnisko zahladte, kamene odneste, prelejte vodou a po vychladnutí prikryte odloženými drnmi trávy a znova prelejte vodou.
  • V prípade ak je drevo mokré, dymí, plameň nedáva teplo ani svetlo. Správny zálesák si však aj tu poradí. Na rozloženie ohňa stačí rozsekať hrubšie polienka, pretože vo vnútri je drevo suché. Brezová kôra horí aj mokrá a brezové drevo horí aj surové, rovnako ako agát. (Agátová drevo niekedy "strieľa" praská v žiari a odletujú ohorky.)
  • Oheň sa dá rozložiť aj na snehu. Najprv treba utlačiť sneh, na ten položiť rošt zo silnejších polien a na ňom rozložiť oheň. Samozrejme, ak je málo snehu, stačí ho odhrnúť, prípadne oheň rozložiť na vyčnievajúcom kameni.


Rozdelenie ohňov a ohnísk

Úžitkové ohniská otvorené: Sú to tie ohniská, ktoré slúžia na varenie, osvetlenie a aj ohriatie.

Úžitkové ohniská chránené: Ide o ohniská, od ktorých sa nevyžaduje osvetlenie, ale veľmi rýchle uvarenie. (Ide predovšetkým o ohniská lovecké, ohniská budované vo svahu a podobne.)

Strážne (hliadkové) ohne: Tieto ohne majú dávať predovšetkým teplo, ale málo svetla a dymu.

Signalizačné ohne: Sú určené na vysielanie morzeovky alebo iných dohovorených signálov. Vo dne predovšetkým dymových a v noci svetelných signálov. Pri týchto ohňoch sa najviac využíva jasný plameň, ktorý sa vo dne pridusí trávou, mokrými konármi a podobne, aby vydával dostatok dymu.

Ohne besedné: Majú dávať hlavne svetlo. Medzi ne patria predovšetkým pagoda a hranica.

Popis niektorých typov ohňov:

Pyramída

Patrí medzi najjednoduchšie ohne. Niekedy sa stavia s podperou, uprostred zapichnutou do zeme. Pekne horí a svieti, ale hreje až po rozpálení.

Pyramida

Hranica

Je známa zo stredoveku, kedy bola používaná na upaľovanie ľudí šíriacich pokrokové myšlienky (napr. Ján Hus). Na trampských osadách bola zapaľovaná na počesť a spomienky na mŕtveho kamaráta. Polená použité na stavby hranice majú rovnakú dĺžku a vnútro je vyplnené drobnými konármi.

Hranica

Pagoda

Je podobná hranici, polená však majú rozdielnu dĺžku. Pagodu je možné postaviť z veľkých polien ale aj z malých konárov.

Pagoda

Hliadkový oheň

Je zo všetkých ohňov najjednoduchší. Hreje, svieti a dá sa na ňom variť. Postavte podpaľovaciu hraničku, dajte na ňu drobnejšie drevo a keď sa rozhorí, pristrčte do ohniska tri suché polená alebo hrubšie rovné konáre. Polená je dobre naštiepiť na koncoch položených do odniska, dostane sa do nich vzduch a lepšie horia.

Hliadkovy ohen

Hvezdicový oheň

Je podobný hliadkovému ohňu, ktorý však pozostáva iba z troch polien. Intenzita ohňa sa dá regulovať pristrkovaním, prípadne odťahovaním polien z ohniska.

Hvezdicovy ohen

Pampový oheň

Je zložený zo štyroch kusov dreva na koncoch podložených krátkymi priečnymi polienkami "dusítkami". Ak dusítka odstránite horí pomalšie.

Pampovy ohen

Polenový oheň (nazývaný tiež Francúzky)

Rozseknite výrez zo suchého kmeňa na dve polovice. V spodnej vydlabte malé lôžko alebo žliabok pre oheň. Medzi obe polená vložte naprieč dve krátke polienka, aby udržovali dostatočnú medzeru pre prístup vzduchu a odvod dymu. Z vydlabaných triesok a drobných konárikov spravte na spodnom polene oheň a prikryte ho druhým polenom. Polená je potrebné ukotviť štyrmi zvislými kolmi, aby sa neposúvali. Vietor musí fúkať proti dĺžke polien a nie z boku.

Polenovy ohen (tiez Francuzky ohen)

Polenový krb (nazývaný tiež kanadský)

Ak je dôkladne postavený, tak si prikladá sám. Prehorená guľatina spadne do ohniska a po "šmýkalke" z dvoch šikmých kolíkov sa zosunie dalšia. Kolíky sú buď iba zarazene do zeme, alebo sú ešte v zadu podopreté podperami. Guľatina sa dopĺňa z vrchu, než sa na ňu dostane rad, tak preschne. Vietor má fúkať proti šikmej stene a hnať na ňu žiar. Teplo sa od steny odráža a príjemne vyhrieva okolie ohniska.

Polenovy krb (nazyvany aj kanadsky krb)

Polynézky oheň

Horí v kruhovej jame ktorá sa smerom ku spodku zužuje. O steny jamy sa oprú rovnako dlhé kusy guľatiny a na dne jamy sa založí oheň. Ohorené drevo treba otočiť a zhorené nahradiť novým.

Polynezky ohen



Orientácia v teréne

Orientácia v teréne znamená schopnosť určiť svetové strany a svoje stanovisko vzhľadom na okolité terénne predmety alebo tvary. Orientácia spočíva v znalosti určovať svetové strany, čítať mapu a odhadovať vzdialenosť v teréne.
Svetové strany v teréne môžeme určovať pomocou kompasu (buzoly), podľa nebeských telies a podľa rôznych prírodných úkazov.
Najjednoduchšie je určenie svetových strán pomocou kompasu. Magnetická strelka sa ustáli v smere sever-juh. Samozrejme ide o magnetické zemské póly a nie zemepisné. V našich podmienkach je však magnetická deklinácia (vodorovný uhol zovretý zemepisným a magnetickým poludníkom) zanedbateľná, a teda môžeme pri orientácii magnetický a zemepisný pól stotožniť.

Ak nemáte kompas, dajú sa svetové strany určiť jedným z nasladovných spôsobov:

Podľa polohy slnka. V našej zemepisnej polohe je Slnko na východe približne o 7. hodine, na juhu o 13. hodine a na západe o 19. hodine.
Presnejšie sa dajú určiť svetové strany pomocou Slnka a hodiniek. Ak namierite hodinovú ručičku presne idúcich hodiniek na Slnko, rozdelíte uhol medzi malou ručičkou a 12 na polovicu, tak poliaca čiara ukazuje na juh.

Orientacia pomocou Slnka a hodiniek

Pomocou Polárky. V noci sa dá určiť zemepisný sever pomocou Polárky, ktorá je stále v smere na sever. Polárka je v súhvezdí Malého vozu.
- nájdite súhvezdie Veľkého vozu, ktoré je veľmi dobre viditeľné. Skladá sa zo siedmych jasných, široko rozložených hviezd.
- preložte myslenú priamku, prechádzajúcu dvoma krajinými hviezdami Veľkého vozu a v päťnásobnej vzdialenosti rozostupu týchto hviezd nájdete Polárku.

Urcovanie severu pomocou Polarky

Pomocou rôznych prírodných úkazov. Ide samozrejme o veľmi približný odhad. Pomerne najpresnejšie sa dajú svetové strany určiť pomocou mraveniska. Mravenisko býva na severnej strane chránené stromom, koreňom a podobne. Na južnej strane má kopa miernejší sklon ako na severe.
Letokruhy stromov sú na severnej strane hustejšie, Lišajník pokrýva veľké kamene a skaly na severozápadnej strane.

Ďalšie spôsoby určenia svetových strán:
Oltáre kostolov smerujú väčšinou na východ. Stabilizačné kamene trigonometrických bodov majú vyrytý rok na južnej strane.


U nás a aj v Českej republike orientáciu uľahčuje veľmi dobrá sieť turistických značených ciest.
Značenie turistických ciest vzniklo na začiatku 19. storočia v Nemecku v hlavných alpských údoliach a Durýnskom lese sa objavili prvé jednoduché a neskôr tvarové viacfarebné značky. V Rakúsku a Švajčiarsku bola v polovici 19. storočia už vytvorená súvislá sieť ciest značených jednotnou pásovou značkou.
Na slovensku sa začalo so značením turistických ciest okolo roku 1874. Hlavnú zásluhu na tom mali Karpatský spolok a Uhorský Karpatský spolok, v ktorých sa mohli organizovať slovenský turisti. Obidva spolky vznikli v roku 1873 a už v roku 1874 sa objavili prvé značené turistické cesty v okolí Banskej Štiavnice a neskôr vo Vysokých Tatrách. V roku 1877 bola vyznačená cesta zo Smokovca na Štrbské Pleso. V okolí Bratislavy sa začalo so značením turistických ciest až v roku 1902.
V Českej republike vznikla prvá sieť značených turistických ciest v Beskydách roku 1884. S pásovým značením, ktoré sa stalo základom dnešnej siete značených turistických ciest, začal Klub českých turistov už rok po svojom založení roku 1889 a vyznačil pásovým značením cestu v okolí Svätojánskych prúdov, ktoré sú dnes pod hladinou Štechovickej vodnej nádrže. Ďalšou značenou cestou bola cesta z Karlštejna cez Svatý Jan pod Skalou do Berouna. V týchto značkárskych začiatkoch sa používala pre vedúcu farbu značenej turistickej cesty iba červená farba. To však viedlo ku neprehľadnosti na križovatkách značených ciest, tak sa začala používať aj farba modrá. V roku 1916 sa začali používať aj farby zelená a žltá.
V roku 1938 dosahovala sieť turistických značených ciest na území ČSR dĺžku takmer 40 000 km.
O údržbu značených turistických ciest sa stará Klub slovenských turistov ( v Čechách Klub českých turistov).
Od roku 1957 sa začali vydávať turistické mapy so zakreslenými turistickými cestami. Práve tieto mapy sú veľmi dobrou pomôckou pri orientácii v teréne. Mapy sú dostatočne podrobné, pretože sú vydávané v mierkach 1 : 50 000 a 1 : 25 000 (niektoré staršie mapy majú mierku 1 : 100 000) Okrem turistických máp, slúžiacich hlavne pre potreby peších turistov sa vydávajú aj mapy cykloturistické a lyžiarske.
Farba turistickej cesty zaznačenej na mape sa zhoduje s farbou cesty v teréne.

V súčastnosti sa na značenie turistických ciest používa prevažne pásové značenie. Symbolom tohoto značenia je pásová značka rozmerov 100x100 mm tvorená tromi vodorovnými pásmi, z ktorých prostredný je prevedený vedúcou farbou, ktorá charakterizuje značenú cestu. Podľa tohoto pásu značku, prípadne značenú cestu nazývame - napríklad červená. Obidva krajiné pásy sú biele a majú iba upútať pozornosť a zlepšiť viditeľnosť značky. Pri súčasnom priebehu (súbehu) niekoľkých rôznofarebne značených ciest sa vytvárajú viacfarebné značky. Pri náhlej zmene smeru značenej trasy sa používajú šípky ukazujúce v smere zmeny smeru.
Na značenie turistických ciest sa používajú štyri vedúce farby: červená, modrá, zelená a žltá. Ich poradie zodpovedá aj poradiu dôležitosti značených ciest v teréne a je dôsledne dodržiavané aj pri viacfarebných značkách a šípkach. Platné smernice určujú tieto zásady dôležitosti: červená a modrá značka tvorí základnú kostru siete značených turistických ciest. Červená sa používa hlavne pre značenie diaľkových a hrebeňových horských ciest. Zelená a žltá sa používajú pre vedľajšie cesty, žltá predovšetkým pre krátke spojky.

Pasova znacka

Sipka

Pásové turistické značenie býva často doplnené tvarovým značením. Symbolom tvarového značenia sú obrazce rôznych tvarov, napríklad štvorce, trojuholníky, kruhy a celá rada ďalších. Tvarové značenie sa používa napríklad pri vyznačení odbočiek do dĺžky 1km od pásového značenia. Symboly majú svoj ustálený tvar a používajú sa pre vyznačenie odbočky ku vrcholu s výhľadom, zrúcanine hradu, studničke alebo prameňu, prípadne inému zaujímavému objektu.

Tvarove znacky

Okrem pásového značenia je ešte používané aj miestne značenie. Toto značenie je určené pre krátke vychádzkové trasy, najčastejšie okruhy v blízkosti veľkých miest, pripadne rekreačných alebo turistických stredísk, kempingov. Symbolom tohoto značenia je štvorec so stranou 100 mm, rozdelený uhlopriečkou na dva trojuholníky, z ktorých horný je vždy farebný a spodný biely.

Miestna znacka

V okolí kúpeľných stredísk sa používa kúpeľné značenie. Slúži na značenie kúpeľných rehabilitačných okruhov. Symbolom tohoto značenia je štvorec so stranou 100 mm, ktorý je rozdelený štyrmi zvislými rovnako širokými pruhmi. Vnútorné dva pruhy sú prevedené dvoma pestrými farbami a vonkajšie pruhy sú biele. Farebná kombinácia dvoch vnútorných pruhov charakterizuje dĺžku rehabilitačného okruhu a jeho prevýšenie.

Kupelna znacka

Na značenie náučných chodníkov sa používa náučná značka, ktorá je tvorená štvorcom so stranou 100 mm rozdeleným uhlopriečne vedúcim zeleným pruhom. Pri tejto značke sa používa iba zelená farba. V mieste zastávok je na značke číslo, ktoré vyjadruje poradie významného objektu na trase a zodpovedá číslovaniu na informačnej tabuli alebo sprievodcovi po náučnej trase.

Naucna znacka

Turistické značky sa v teréne umiestňujú na dobre viditeľné miesta. Pri značení v lese na stromy, v skalnatom teréne na skaly (aj na skaly na ceste) a v teréne bez stromov a stĺpov sú značky umiestnené na značkárskych kolíkoch žltej farby zarazených do zeme.

Nepostrádateľným doplnkom turistického značenia sú tabuľky a smerovky.
Tabuľka miestnej orientácie má obdĺžnikový tvar o normalizovaných rozmeroch 330x140 mm s dvoma závesmi slúžiacimi na upevnenie tabuľky. Tabuľka je vyhotovená z plechu. Je určená na označovanoe textačných miest (Miest kde začínajú, končia, prípadne sa križujú, rozchádzajú značené turistické cesty.) a miest so zvýšeným cestovným ruchom (stanice vlakov, autobusov, verejné táboriská), prípadne sa nimi označujú názvy miest v teréne, ktoré majú význam pri orientácii, prípadne sú inak turisticky zaujímavé. Textovú časť tabuľky tvorí názov príslušného miesta, najčastejšie v jednom riadku. Pri názvoch vrcholových miest je pod názvom miesta uvedená aj jeho nadmorská výška. V záhlaví tabuľky je názov organizácie zabezpečujúcej značenie (KST) v prípade pomenovanej cesty je v záhlaví jej názov a názov organizácie sa presunie pod textovú časť. V ľavom spodnom rohu je rok výroby a v pravom evidenčné číslo.

Tabulka miestnej orientacie

Turistická smerovka je obdĺžnikového tvaru zhotovená z plechu o základných rozmeroch 400x140 mm s pravouhlym hrotom na jednej strane a so závesmi slúžiacimi na upevnenie smerovky.
Na hrote smerovky je vždy symbol príslušnej značenej cesty. Pri pásovom značení pás vo vedúcej farbe značenej cesty, pri miestnom značení symbol miestnej značky, atď.
Úlohov smeroviek je informovať o smere a vzdialenostiach vybraných turistických miest na značenej trase.
Textová časť smerovky pásového značenia je najčastejšie tvorená záhlavím, v ktorom je názov organizácie zabezpečujúcej značenie (KST), názvom textačného miesta vedľa ktorého je uvedený údaj o vzdialenosti (u nás sa vzdialenosť uvádza v hodinách, včechách v kilometroch). V ľavom spodnom rohu je rok výroby a v pravom rohu je evidenčné číslo.

Smerovka

Turistické smerovky a tabuľky miestnej orientácie sa umiestňujú na značkárske smerovníky. Základom značkárskeho smerovníka je oceľová rúra dĺžky 3 800 mm, ktorá má na spodnom konci prizváranú pätku zaistujúcu smerovník v zemi (v hĺbke 500 - 600 mm) proti vyvráteniu. Na vrchnom konci rúry je pripevnená kruhová strieška. V konečnej úprave je rúra smerovníka natretá na žlto, vrchná strana striešky na červeno a spodná na bielo. Smerovky a tabuľky sa na smerovník pripevňujú pomocou špeciálnych rúrových držiakov umožňujúcich ich natočenie do požadovaného smeru.

 

Naväzuje na článok " Zálesácka abeceda I."

 

Zdroj: Roman Valigura
Prevzaté z http://www.johny.hucul.sk

 
Súvisiace odkazy
· Hľadaj v téme Rady a návody
· Hľadaj v článkoch od autora: z WEBu


Najčítanejší článok na tému Rady a návody:
Stopy našich zvierat

Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 4.87
Hlasov: 8

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

Zdieľať na FB
"Zálesácka abeceda II." | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosíme zaregistrujte sa
obrazok
OSAdníci.com
Powered by United Nuke
obrazok
obrazok obrazok ClankyOSAdne ForumK stiahnutiuPrihlasenienapis nam