| Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár! |
|
|
 |
Cesta |
 |
Publikované: Piatok, 10.03. 2006 - 23:21:57 Od: najumi
|
 
Krásne letné
ráno, červené zore, každú chvíľu čakáte,kedy sa nad
prázdnou diaľnicou
objaví slnko, k tomu rýchla jazda.....bože....ešte
aj v tom
hľadám
krásu....len On nie. Vracala som sa DOMOV, ako sladko
mi to znelo, len
ma
čakalo asi 15 hodín cesty, kým sa tam z toho
Saského Stendalu dostanem.
Mlčky som si obzerala jeho
profil a hlavou mi vírili
myšlienky..... hľadela a počúvala,
ako asi
desiatykrát vyslovil tú istú
vetu: „Dúfam, že nebude
pršať.....“
mysliac si: „Prečo
??“ "Tak
zúfalo túžila som po láskeď" On ju vraj cítil,
takú
otcovskú, a
ja ? Nevďačnica, som si to všetko nevážila. Ponorila
som sa
do tých
spomienok.....keď
znelo mi v ušiach asi stýkrát: „
.......mokré
cesty“, už som kričala, čosi
o jeho pesimizme a slnku
čo
svietilo.....On sa smial, ja som bola
zúfalá, nikdy som doteraz
nestretla
obludnejšieho pesimistu, ako On.
Ďalšie tri
hodiny
cesty, v
pravidelných intervaloch sme prehodili pár slov...Hm,
bol to skôr
krik, raz
on na mňa a raz ja na neho. V takom malom
priestore, to
človeka totálne
vynervuje, posledná záchrana moja, bol
plač. Rozplakala som
sa - ale prečo ?
- bolo mi ľúto seba, či jeho -
veď
on ma tak miloval
a ja.....mu vždy tak
ubližovala, len dodnes
neviem
ako.....asi nevedela
som ľúbiť, ako dcéra ľúbi
otca (bol o
dva roky
mladší).
Pred stanicou v Ústí nad Labem
sa
mi uľavilo,
objímal ma a plakal....Vždy sa desím plaču chlapa,
tak
plakala som aj
ja..... znova....nemôžem ho aspoň raz sklamať, napadlo
ma
a
atmosféra
okolo si to jednoducho vyžadovala. Obrovské sklamanie,
že
nesplnili sa
mi moje očakávania a radosť z blížiaceho sa domova,
mi
dosť pomohli k
slzám. Posledné bozky snáď mali nádych
nejakej
spriaznenosti, no
rozhodne neboli vášnivé ani romantické.
Posledné
slová, čosi
o odpúšťaní
a ostala som na stanici sama a vo
mne, moje
zmiešané
pocity, ma vrhali
na dno smútku. Nemohol čakať,
ako mi vysvetľoval,
čo ak by
náhodou
začalo pršať, alebo nedajbože
snežiť, napadlo ma.
Jediné plus,
bol
cestovný lístok do
vagóna pre fajčiarov, budem síce smrdieť
ako
popolník, ale
prefajčím
sa do Košíc. Krása, nikto tam nebol, vlak bol
poloprázdny a
moja
myseľ, tak vybičovaná hádkami, netúžila po ľuďoch,
potrebovala
spracovať tie
„neskutočné zážitky zo Stendalu“
.......
Plné nástupište v Prahe mi
nahováralo čosi také, že nebudem
sama.
Prisadol
si chlapík, čo sa nijak neprejavil, matka s dcérou a
jej
dieťaťom. Obidve, také pekné, kultivované, elegantné,
jednoducho
dokonalé.....
Sledovala som ich, k tej ich
uhladenosti
sa nehodilo to veľmi
živé dieťa. Napadlo ma, prečo nie
som
ako oni, tiež
taká úžasná na pohľad. Sediac
a pozorujúc ich, na
okamih
mala som pocit, že
sa im podobám, možno, ak by
som sa ani
nepohla, či
dokonca ani neprehovorila,
až do Košíc.....V
uličke
stáli chlapíci čo sa
dobre bavili a tie dve, čosi
mrmlali a
pohŕdavo
na nich hľadeli, zrazu
prešla ma chuť, byť ako oné, dve
ženy. Zatúžiac chvíľu
sa tak baviť s
tou veselou hŕstkou ľudí, čo
vzbudzovali pohoršenie
ostatných.......len
ako sa k nim dostať ?
Stačila
jedna veta: “Prosím Vás
dovolíte
?“ a jeden z
nich vykríkol:
„Nie ste náhodou z Košíc ?!“
Môj
úsmev,
prekvapene pritakávajúc,
už som držala v ruke fľašku, vraj
"
Kapr
Roman", ako sa mi
predstavil, dlhé roky pobudol v mojom
rodnom
meste....
Zrak mi
padol na "kultivované",
už
som k nim nepatrila, dvere
nás
rozdelili......Môj smútok sa kdesi
rozplynul, asi v tých hltoch
domácej
z Přerova, zmenil sa v čulý
rozhovor s Kaprovcami (bola
to
skupinka mužov a žien, cyklistických
trampov z Přerova). Vypočula
som
si celú ich históriu, všetky úžasné
zážitky z ich potuliek
a v duchu
sa tešila na vander do Slováku,
ktorý
ma čakal deň nato ako
dorazím domov.
Nálada v uličke stúpala,
s počtom
staníc, keď som už
aj ja s nimi
pokrikovala po ľuďoch, čosi
o Slovensku
a Kaproch z
Přerova a samozrejme aj
s počtom prípitkov,
na stále nejaký
úžasný moment,
čo nás práve napadol.
Vystupovali v Přerove s
krikom a mojím
ubezpečovaním, že raz sa
musíme stretnúť a rozdať si to v
plážovom
volejbale, za ich
obľúbenou krčmou
- Kapríci verzus Orlíci.
Dodnes mi ostalo
telefónne
číslo, pre istotu, ak by
sme sa tam zatúlali.
V Žiline
som
prestupovala mierne unavená, no s úsmevom
na tvári, mysliac
na
to, že mám
chuť si zdriemnuť. Zavrela sa do kupé,
samozrejme
fajčiarskeho, keďže bývalý
"drahý" ma cigaretami hojne
zásobil
na celú cestu. Stmievalo sa, keď vošiel taký
mladý a čudný
chalan,
nepozdával sa mi. Preventívne som mlčala.....Ozval
sa prvý,
rozprával a
rozprával.....Nejaké dve, či tri hodiny, ničomu som
neverila. Dozvedela som
sa,
ako vyrastal, ako žúroval, ako si pichal,
akých má rodičov, brata a
frajerku....Ako chodí kupovať gandžu do
Bratislavy
a tu ju
predáva......No,
nehlo to mnou, určite si to
vymýšľal....Odrazu
sa
postavil, zamkol dvere,
mne hlavou prebehli
razom situácie, ako ma
chce
okradnúť, či nedajbože
zavraždiť, alebo
snáď len zbiť. Hoci mala
som chvíľami
pocit, že ma vníma
ako jemu
spriaznenú dušu.
No chcel
ma len nalákať, aby sme si spolu
zahulili,
lebo tak dobre sa so
mnou
cítil.
Bláznivá, to teda som
dosť, ale neprehovoril ma....Keď
neuspel, po
zvyšok cesty, poskytol
mi svoju
prednášku a následné rady,
ako zistím, že
moje deťúrence
požívajú zakázané
ovocie. Telom mi prešiel,
ten dobre známy pocit
zdesenia zo seba, ako sa môžem
tak dobre cítiť s
čudákom, ktorému
neverím
ani slovo. Pomáhal mi z vlaku,
dokonca ponúkol
aj odvoz
domov, zasypával
lichôtkami. Ako všetko doteraz,
tak aj túto
cestu
vlakom, som potrebovala stráviť a teplý,
letný večer bol
na to ako
stvorený. Kráčajúc, triedila som si myšlienky
a smútok bol menší,
ostal
len príjemný pocit z cesty. Dorazila som niekedy po jedenástej, s
Erikou
sme ešte do rána sedeli na lavičke a dofajčievali posledné
cigarety a....
Ten vandrík, čo
nasledoval deň po tom, som
si skutočne
vychutnala a
ešte i teraz pri
spomienke naň, mám úsmev
na perách.......
|
|
| |
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0
|
|
|
Súvisiaca téma
 |
Re: Cesta vlakom (Hodnotenie: 1)
Od: kepo - Sobota, 11.03. 2006 - 08:36:34
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com | | I vzhľadom na psychickú traumu, ktorú mi priniesla príprava tohto článku, sa mi páči. Myslím, že dobre odráža Natašine povahové ?rty. Mal by som nejaké narážky na používanie zvratných zámen, ale zase to patrí k svojskému štýlu. Musím Naštu pochváliť, podarilo sa jej ten článok zverejniť samej. Normálne premýšľam, že by si zaslúžila vlastnú rubriku. Niečo ako "Zo života osadníčky Nastenky", alebo "Holky v OSAde t??ký to maj"... Frekvencia článkov sa stup?uje, dúfam, že to bude i pokračovať...;-) |
Re: Cesta vlakom (Hodnotenie: 1)
Od: najumi (nsmutna@netkosice.sk) - Sobota, 11.03. 2006 - 09:11:45
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com | | | Myslíš že moja to nebola???? musela som ako psí?ek počúvať každý tvoj krok.....tie narAžky chcem počut, slovenčina nie je moja silna stranka a na mladostaré kolená asi nakuknem do tých kníh čo sa volá s..lovenčina a vážne premýšlam aj o kurze na pc, ktorý mi ty poskytneš za pekny úsmev a dakujem.........teraz nechcem počut čo frfleš.......vyfrfli sa a obetuj pre staru kamošku, sam vidiš, že mám menšie nedostatky.......opíšem cestu a ty tam vidíš moje povahove ?rty, neprehánaj Kepulík.....a nechcem žiadnu rubriku, kto by už na nu chodil......nemam tých zážitkov vela, o ktorých môžem tak verejne hovorit, tak neboj, dlho to nebude trvať a nebudem pislať o sebe, hoc chcela som len povedat, čo môžeš zažit na jednej ceste vlakom..možno keby som vtedy nebola taká smutná, tak by som sa ani nepridala k tým chlapikom a teraz by som mohla akurát napísat ako som presedela celé Čechy.....skúsim niečo vymyslené, čo najdeš v tom, som zvedavá ale dnes to nebude a možem aj niečo o Vás, nech troška poznajú aj Vašu odvrátenú tvár, takí páni dokonalí, mi dosť leziete na nervy......... |
|
|
